Asi najčastejšie sa s pojmom predsavzatie stretávame na začiatku nového roka. Možno ste sa tiež stretli s výrokom, že sa neoplatí dávať si predsavzatia, lebo ich aj tak nesplníme a navyše si tým len zaťažujeme svedomie. A keď sa pozrieme na výrok sv. Terézie Veľkej, ktorá ironicky prehodila, že cesta do pekla je vydláždená dobrými predsavzatiami, ktoré sa nikdy neuskutočnia, tak ani nemáme chuť si predsavzatia dávať. Tak je na mieste otázka: je dobré dávať si predsavzatia alebo nie?
V úvode by som poukázal na problém, s ktorým sa stretávame ako kňazi v spovednici. Niekto sa spovedá ako z vážneho hriechu: „nesplnil som si svoje predsavzatia“. A tu je určité nesprávne pochopenie otázky predsavzatí. Je potrebné totiž rozlišovať medzi sľubom a predsavzatím.
1 SĽUB
Kresťan ním zasväcuje Bohu seba, alebo mu sľubuje nejaké dielo. Je to prijatie novej povinnosti voči inému na základe vernosti. Ide v ňom o vôľu, ktorá sa zaväzuje urobiť niečo viac a lepšie, alebo zrieknuť sa niečoho, čo ináč človek nie je povinný.
Sľub je teda vo svedomí záväzný a jeho závažnosť je podmienená:
- úmyslom (3 podmienky úmyslu sľubu: vyjadrený slobodne a človek pozná všetky okolnosti; pri plnom užívaní rozumu; s úmyslom – človek sa chce zaviazať tým, čo sľubuje)
- veľkosťou matérie (tiež 3 podmienky matérie sľubu: vec musí byť možná – otec neplatne sľubuje vstup svojho syna do rehole, to môže urobiť iba syn sám; mravne dobrá – nemožno sľúbiť niečo mravne zlé; lepšia než jej opak – ísť na omšu je lepšie ako nejsť).
2 PREDSAVZATIE
Pod týmto pojmom rozumieme rozhodnutie niečo vykonať. V náboženskom vyjadrení ide o rozhodnutie človeka, ktoré nám má pomôcť k polepšeniu sa v nejakej konkrétnej veci alebo plnenie nejakého skutku, pre ktorý sme sa rozhodli z lásky k Bohu či blížnemu. S predsavzatím sa tiež stretávame pri ľútosti pred sv. spoveďou. Predsavzatie v sebe má pri ťažkom hriechu zahŕňať aj vyhýbať sa situáciám, ktoré sú pre neho veľmi nebezpečné a ktoré by ho ľahko mohli do daného hriechu priviesť. Je vecou vôle a nesmieme sa ho báť, i keď máme skúsenosť, že znovu a znovu prežívame svoju slabosť a hrešíme.
Ľudia sú často v pochybnostiach, či urobili sľub alebo len predsavzatie. Tu je potrebné zdôrazniť, že sa nemožno orientovať tým, aké slová použili, lebo aj slovo sľubujem môže vyjadrovať len predsavzatie. Treba pozerať na úmysel. Ako hovorí sv. Alfonz, je potrebné jasne vedieť, či sme v situácii, keď sme robili sľub, mysleli na to, že ak ho nesplníme, ťažko zhrešíme alebo nie. Ak je tu pochybnosť, vždy sa to považuje za predsavzatie a nie za sľub, ktorý je záväzný.
Na čo sú predsavzatia?
Predsavzatie nám má pomôcť k polepšeniu sa v nejakej konkrétnej veci, a tak hovoríme, že v takomto prípade ide o tréning, pri ktorom znova a znova opakujeme určitú vec alebo činnosť, až kým si danú vec alebo činnosť neosvojíme. Napríklad si poviem, že ráno vstanem hneď, keď mi zazvoní budík! Je to predsavzatie. Ak to splním, mám radosť z toho, že som prekonal sám seba, ale ak nie, nič sa nedeje. Na druhý deň mám novú šancu bez toho, aby som sa musel nad tým trápiť. Preto platí, že nesplniť predsavzatie nie je hriechom, lebo tu ide o vôľu, že niečo budem robiť alebo sa niečoho budem vystríhať. Duchovné knihy odporúčajú ako hlavný prostriedok na cvičenie sa v čnosti vytrvalosti dobré predsavzatia, a to pod dozorom stáleho duchovného vodcu. Kto niečo pekné číta, počuje, kto robí duchovné cvičenia alebo sa spovedá, veľmi ľahko sa rozhodne pre dobrú cestu, robí teda predsavzatie. Veľmi náročné je však niekedy svoje predsavzatia dodržať. Je preto dôležité poznať sa – poznať svoje možnosti, silu svojej vôle a nerobiť si velikášske plány. Oveľa lepšie je predsavziať si nejakú maličkosť, ale slovo dodržať.
Kvôli čomu trénujeme svoju vôľu?
Predsavzatia nám slúžia na to, aby sme sa niekde v nejakej čnosti či dobrej vlastnosti posunuli dopredu. Vyzýva nás k tomu aj Katechizmus katolíckej cirkvi: „Všetci veriaci v Krista sú v každom stave a postavení povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalosti v láske. Všetci sú povolaní k svätosti: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5,48).
Niet svätosti bez odriekania a duchovného boja. Duchovný pokrok predpokladá askézu a sebaumŕtvovanie, ktoré postupne vedú k životu v pokoji a k radostiam vo večnej blaženosti. Ten, kto vystupuje hore, neustále ide od začiatku k začiatku a nikdy neskončí začínať. Ten, kto vystupuje, prestáva túžiť po tom, čo už pozná. (porov.: KKC 2013-2015) Aj duchovní vodcovia vyzývajú k stálosti a pevnosti v uskutočnení predsavzatia. Lebo býva lepšie ísť dlhšou cestou, keď sme si ju zvolili, ako sa trikrát vrátiť a hľadať cestu kratšiu.
Aký to má cieľ?
Preto predmetom predsavzatí má byť práca na sebe, ktorá nám pomáha pripodobniť sa Kristovi. Cesta nového človeka je cestou osvojovať si čnosti Ježiša Krista, čo sa dosahuje:
- budovaním charakteru, kedy človek nadobúda vnútornú a vonkajšiu vyrovnanosť, zrelosť. Je to vlastne pestovanie pevnej vôle;
- postupným zbavovaním sa náruživostí, ktoré sú intenzívnou náklonnosťou k hriechu. Ide o dispozíciu opakovaním tých istých skutkov, získať dispozíciu pre dobro;
- získaním slobody ducha, nadobudnutím vlády nad sebou;
- nasledovaním svätých, ktorí sú ľuďmi odriekania, lebo prekonali ťažké skúšky a tvrdo a rozvážne sa kajali.
Duchovní vodcovia tým ľuďom, ktorí sa rozhodli vykročiť seriózne na cestu svätosti, odporúčajú práve v boji proti hlavnej chybe postaviť predsavzatia, ktoré si človek má potom denne kontrolovať. V knižke Tomáša Kempenského Nasledovanie Krista čítame o tomto úsilí bojovať z hlavnou chybou tieto slová: „Keby sme každý rok vykorenili jednu neresť, rýchle by sme sa stali dokonalými.“
Aký postoj teda zaujať k predsavzatiam?
- Uvedomiť si, že predsavzatie, keď ho nesplním, nie je hriechom a nemám sa kvôli tomu trápiť, ale pokračovať vo vytýčenej ceste. Je správne dávať si malé predsavzatia, robiť malé kroky, podľa svojich možností a síl.
- Naše predsavzatia si vždy dajme pozitívne – teda nie ako zákazy, lebo ako to prízvukuje sv. František Saleský: „Láska je ako učiteľ, ktorý ľahšie privádza k poslušnosti…“
- Každé svoje predsavzatie zverujme denne Bohu v modlitbe, lebo tak napísal Pavol: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje“ (Flp 4, 13).
A na posilnenie odhodlania byť verný a vytrvalý svojim predsavzatiam je tvrdenie profesorky Jane Wardlovej z University College London, ktorá proces tvorby návykov dokázala experimentálne a hovorí: „Zistili sme, že priemerne to ľuďom trvá 66 dní. Individuálne sa to trochu líši, ale je dokázané, že pokiaľ niečo vykonávate rovnako každý deň, zautomatizuje sa to a vytvorí sa návyk,“ to platí nielen pri získavaní zlých návykov, ale rovnako aj v konaní dobra.
Jozef Repko, Územie BB-RV
(Celý článok nájdete v LUSK-u 158 str. 4-5)
