Možno ste postrehli, ako tento týždeň pribúdali na svetroch a bundách ľudí biele stužky. Dokonca ste ich možno vyrábali a nosili aj s deťmi na stretku. Vieme však, čo skutočne znamenajú? Stačí ak v nich vidíme počatý život v lone matky? Mám veľkú radosť, že akýmsi mottom celej kampane sa od minulého roku stal citát: „Až vtedy, keď objavíš hodnotu vlastného života, dokážeš oceniť aj hodnotu života druhých.“ Môžeme teda hovoriť, ako si vážime nenarodený život, ale nie je to celkom pravdivé, ak sa nevieme s láskou pozrieť pravdivo na ten svoj. Veď „miluj blížneho, ako seba samého.“
Na stretnutiach vysokoškolských eRkárov sme sa nedávno rozprávali o dvoch kľúčových oblastiach na túto tému – sebaprijatie a potenciál.
Prvé hovorí o tom, kým človek je, aké sú jeho limity a aké boli zlyhania ktoré urobil. Pohľad na takéhoto človeka nás môže zabolieť, ale je to pravda o nás samých. A ako ja rada hovorím, pravda oslobodzuje. Keď teda prijímame seba, oslobodíme sa, aby sme sa pozreli na to, kým sa môžeme stať.
Zrazu akoby sme uvideli druhú kľúčovú tému – svoj potenciál. Tieto silné stránky našej osobnosti tu boli stále, ale my sme ich cez nánosy slabostí nezazreli. Aj ľudia, ktorých pokladáme za naše vzory, ako Karol Wojtyla, Jozef Ratzinger, či pápež František strávili roky svojou formáciou na štítoch hôr, v knižniciach, či s priateľmi, aby pochopili seba samých. Až dnes môžeme vidieť plody ich práce v rozvinutom potenciáli, ktorý do nich vložil Boh a oni ho priniesli tomuto svetu.
Čo má však toto sebaprijatie a potenciál s 25. marcom? No zrejme viac ako si myslíš. Ak si totiž dokážem uznať, v čom potrebujem pomoc iných a naopak sa nebojím rozvinúť to čo vo mne je pre dobro spoločnosti v ktorej žijem, zažijem slobodu. Nemusím si totiž nič vyčítať, cítiť sa menejcenný, alebo sa báť, že nebudem dosť dobrý. Zistil som totiž pravdivo, kto som. Tento postoj však nemá byť pasívny. Aj Ježiš hovorí o práci s tým, čo nám je zverené v podobenstve o talentoch. Bude sa od nás očakávať, ako sme so svojím životom narábali a snažili sa napraviť svoje chyby a využiť talenty. Uvedomenie si, že moje bytie, spolu s jeho limitmi a potenciálmi, nie je náhodne poskladané, ale geniálne zapadá do fungovania celého stvorenia ma privádza do úžasu. A k tomu sme povolaní – aby sme žasli nad životom.
Biele stužky nám chcú teda odkázať viac – pozri sa na seba pravdivo a to ťa nenechá bez pozdvihnutia zraku k stvoriteľovi, ktorý ťa takého stvoril. Prajem nám takýto život, v ktorom máme radosť z nášho stvorenia (počatia) každý deň. Žasnime nad životom, nad stvorením, ktoré sa deje stále – aj práve teraz pri tvojom nádychu. O tom mal byť 25. marec.
Veronika Bruncková, Územie Orava-Liptov
