Úctu asi najčastejšie prejavujeme, keď pustíme na naše miesto v autobuse dedka, dievča s barlami alebo tehotnú ženu. Keď prvý pozdravíme niekoho staršieho alebo počúvneme radu našich rodičov. No ctíme si život ako taký? A čo si za tým vlastne môžeme predstaviť? Máme za sebou týždeň Vypni telky a zapni seba (VTZS), poďme sa pozrieť na to, ako sme v tomto čase mohli nájsť druhú eRkársku hodnotu.
Čo o živote hovorí Ježiš? V evanieliu podľa Jána, kde je vyobrazený ako dobrý pastier vysvetľuje, že práve kvôli nášmu životu prišiel:
“Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.” (Jn 10,10)
A takisto vo svojej rozlúčkovej reči počas jeho poslednej Veľkej noci, v Jeruzaleme:
“Ježiš mu odpovedal: “Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.” (Jn 14,6)
Obidva tieto úryvky odkazujú, že pravý a skutočný život je v Bohu. Mať úctu k životu teda znamená mať úctu aj k Bohu. V Biblii slovo život nie je len pomenovanie času ale aj kvality času, ktorý nám bol daný. Takisto ako smrť nie je len koniec pozemskej existencie ale toto slovo na seba naberá opis odlúčenia od Boha, čiže hriech. Sekundy, minúty, hodiny môžeme tráviť rôznymi spôsobmi ale budú na nás mať rozličný dopad. Pravý život je čo najpodobnejší tomu, čo by na našom mieste robil Ježiš. Nám samým viac radosti prinesie, keď budeme náš život žiť tak, že z toho bude mať radosť náš nebeský Otec.
Odpoveď na otázku ako žiť dobrý život je dosť rozsiahla (v druhom vydaní zo Spolku Svätého Vojtecha z roku 2012 má 1876 strán, áno správne hádaš je to Biblia) ale pre každého človeka je kľúčové, keď pozná sám seba. Nielen, ktorá farba je tvoja najobľúbenejšia a čo si dáš najradšej na obed. Poznanie o sebe samom prichádza cez úprimnú modlitbu. Tam sa nemôžeš na nič hrať, neskryješ nejakú svoju zlú vlastnosť alebo nezatajíš nejaký svoj talent, lebo si lenivý ho použiť. Boh o tebe vie všetko. Keď je človek v neustálom kolobehu povinností a aktivít nemá čas zamyslieť sa, či to čo robí je pre neho to najsprávnejšie. Nemá čas spracovať svoje prežívanie – zranenia aj radosti. A ak nemáme tieto veci dobre usporiadné, prenášame ich na iných, ktorí musia zvládať naše “zlé nálady”. Preto poznávajme sami seba. Či už v ponurom prítmí chrámu alebo pri lenivom západe slnka niekde v horách.
A keď načerpáme a upraceme si v sebe, dokážeme si všimnúť blížneho. Nemotáme sa totiž viac v začarovanom kruhu seba samýh. V dobe keď veľa mladých ľudí zakusuje trpké prebudenie z toho, že priateľstvo na sociálnej sieti, nie je priateľstvom, bolo pre eRkárov veľmi obohacujúce budovať vzťahy počas VTZP. (Sociálne siete môžu byť len médiom, cez ktoré s človekom máme kontakt, keď je od nás ďaleko.) Práve v priateľskej láske sa úcta k životu šíri ďalej. Úprimná láska priateľov je totiž odbleskom samotnej lásky Boha, ktorá je tu pre každého človeka. Naša úcta k životu sa totiž prejavuje v radosti, ktorú máme a keď túto radosť zakúsia ostatní, zatúžia po nej tiež. Začnú si vážiť život. Možno stále padajú v tých istých skúškach a myslia si, že sa to nikdy nezmení. Každý človek je ale povolaný k pravému životu. Veď Ježiš prišiel, aby ho mal každý z nás v hojnosti… A tejto hojnoti sa práve cez vzťahy, stretká, spoločenstvá navzájom učíme.
Ako hovorí tréner Carter v mojom obľúbenom filme (Tréner Carter) každá sekunda čo si na palubovke sa počíta. Takisto aj v našom živote. Každú jednu sekundu majme úctu k životu, lebo život každého z nás stojí za to!
Ladislav Hollý, Územie Orava-Liptov
