Základ je, aby dieťa malo rozum, dušu a srdce na správnom mieste.
A to sa nevybuduje v technologickom priestore.
Slávka Kubíková, riaditeľka vzdelávacej skupiny Citadela, autorka kníh Klub nerozbitných detí a Krotitelia displejov, expertka na výchovu detí v digitálnom prostredí, radí nielen rodičom, ale aj animátorom, ako správne sprevádzať deti v digitálnom svete.
Ako veľa času trávila malá Slávka Kubíková pri obrazovke a PC?
Dlho sme mali doma iba čiernobielu televíziu. Počítač sme mali, až keď som bola piatačka, čo bolo ale na tú dobu dosť pokrokové. Moji rodičia boli prísni, čo sa týka televízie, čiže sme ju veľmi ani nepozerali. Akurát niekedy Večerníček. V škole sme mali krúžok, kde nás učili programovať na počítači. Ako prvé som naprogramovala test na matematiku pre môjho brata. Technológie boli zastúpené v mojom detstve veľmi málo.
Keby existovala kampaň Vypni telku, zapni seba! vo Vašom detstve, ako by ste trávili čas bez obrazovky?
Technológií bolo podstatne menej, keďže bol čas komunizmu, neexistovali ani detské rozprávky, s výnimkou Večerníčka a programu Kuko, ktorú sme nepozerali, lebo chodila v nedeľu, v čase, keď sme chodili do kostola. Takže nebola možnosť zapnúť detskú rozprávku, ani animovaný film.
Počas voľného času sme boli veľmi veľa vonku, hrali sme sa pred bytovkou a chodili sme na záhradku, ktorú sme mali v meste. Chovali sme tam zajace. Každý deň som ich tam chodievala kŕmiť, a to aj keď pršalo. Chodila som za nimi 20 – 30 minút do kopca… A robili sme bežné veci, úlohy, čítali sme, hrali sme sa so súrodencami… Nič špeciálne, také bežné detstvo.
Aká je Vaša obľúbená kniha z detstva?
V treťom-štvrtom ročníku som čítala Winnetoua. Tajne som si svietila s baterkou pod vankúš, aby rodičia nezistili, že som ešte hore. Keď Winnetou zomrel, tak som veľmi plakala.. A neskôr to bola aj Anna zo zeleného domu.
Aké cnosti sú podľa Vás TOP pre dnešnú generáciu detí?
Potrebných cností je veľmi veľa, ale špeciálne pre dnešnú dobu by som vyzdvihla cnosti, ktoré sú zamerané na vôľu. Deti majú málo možností sa prirodzene cvičiť v posilňovaní vôle, lebo dostávajú častokrát „instantné potešenie“ v podobe materiálnych vecí, hračiek, oblečenia, sladkostí.. Neexistuje dlhý časový okamih medzi tým, že deti niečo chcú a že to majú. V akejkoľvek inej generácií, keď bol istý nedostatok, tak dieťa malo príležitosť nacvičiť si čakanie a vytrvalosť. Dôležitá bude sebadisciplína. Dokázať sa zaprieť, popracovať na sebe, aj napriek tomu, že to dlhšie trvá a nepríde okamžite „instantné potešenie.“
Vo svojej knihe hovoríte aj o vďačnosti…
Ak rodičia vypestujú v deťoch postoj vďačnosti, je to lepší dar, akoby vyštudovali deti najlepšiu školu, mali dobrú kariéru a boli úspešné z hľadiska toho, čo sa považuje dnes za úspech. Pretože, ak budú mať málo, budú vďační za málo, keď budú mať veľa, budú vďační za veľa.
Stretávame sa s mnohými rodičmi, ktorí sú radi, že ich deti využívajú technológie vo veľkej miere. Necítia potrebu deti obmedzovať, pretože vidia za technológiami benefity. Napríklad, že dieťa sa vďaka ním učí také veci, ktoré by sa v škole nikdy nenaučilo. Čo Vy na to?
Ak vieme technológie správne použiť, tak samozrejme, že nám vedia ponúknuť skvelé možnosti. Na druhej strane je dobré vedieť, že technológia niečo dáva a niečo berie. Potrebujeme poznať aj to, čo berie. Ak sa napríklad zvolávame na večeru cez Messenger, tak sa ochudobňujeme o príležitosť komunikovať na priamo, čo je vždy lepšie. Pretože vtedy sa budujú vzťahy a sme si bližší ako ľudia. Technológie často zvádzajú k tomu, že ich použijeme na účely, na ktoré ani neboli vymyslené.
Keď vyrastú nebude vám ľúto, koľko málo správ ste im poslali
cez Messenger, ale koľko málo ste sa im pozerali do očí.
Dnes je veľký problém komunikácie. Deti potrebujú komunikovať priamo. Mnohé sa cítia osamelo. Povzbudila by som rodičov, aby využili možnosť byť s deťmi, rozprávať sa s nimi zoči-voči vtedy, keď sú ešte malé. Keď vyrastú nebude vám ľúto, koľko málo správ ste im poslali cez Messenger, ale koľko málo ste sa im pozerali do očí.
Ako teda vnímate súčasné deti v digitálnom svete?
Deti vedia síce rýchlo postovať fotky na Instagram, vedia strihať videá, ale keď už majú vygoogliť nejaké, informácie, dať si dokopy súvislosti, porozmýšľať, či je článok pravdivý, napísať nejaký text, zisťujeme, že výsledky sú slabé.
Vyrastá generácia, ktorá má stále menšiu schopnosť klasického myslenia. Je potrebné sa zamerať na to, aby sme naučili deti myslieť, písať, čítať, rozumieť textom, zostaviť dokument, vedieť diskutovať, a potom môžeme pustiť deti do obrovského digitálneho sveta. Ak je to naopak, tak sa ukazuje, že deti nebenefitujú.
Mnohé aspekty vzťahu dieťa – technológie sú však ešte neprebádané alebo nedostatočne skúmané. Ako sa v tom orientujete?
Keď píšem o týchto veciach ja, beriem si za cieľ, aby malo dieťa silný charakter. Aby malo rozum, dušu, srdce na správnom mieste. A to sa nevybuduje v technologickom svete.
Ako sa teda majú dnešné deti pripraviť na to, že ich dospelosť bude vekom dát a umelej inteligencie?
Keď sa pozrieme na budúcnosť, veľa vecí bude robiť umelá inteligencia. Teraz je otázka, že čo naše deti budú v takom svete robiť? Ja si myslím, že úspešné budú deti, ktoré budú mať ešte schopnosti mozgu a budú mať rozvinuté sústredené myslenie. Dôležité budú tiež mozgové kapacity, ktoré sa najlepšie rozvíjajú iným spôsobom ako v technologickom prostredí.
Niektorí iní autori by Vám teraz asi protirečili. Je to pomerne nová oblasť a existujú kritickí a opatrní autori ako Vy, a potom veľkí optimisti. Existuje nejaká vedecká zhoda medzi ľuďmi, ktorí sa zaoberajú otázkou výchovy a digitálnych technológii?
Je zhoda, že existuje súvislosť medzi poruchami pozornosti a používaním internetu a tiež, že je to návykové.
Veľa sa debatuje aj o tvorivosti…
Nechcem zatratiť, že nikto nesmie hrať Minecraft. Určite aj tam sa rozvíja tvorivosť stavaním nejakých svetov. Ale pre deti je najlepšie, keď fyzicky manipulujú s fyzickými objektami. Vtedy sa najviac rozvíja nielen tvorivosť, ale aj jemná motorika. Ich vývoj totiž spolu súvisí. Keď si niečo dieťa postaví z lega, tak má úplne inú predstavu o geometrii ako keď stavia virtuálne. Zároveň si to vyžaduje väčšiu vytrvalosť, lebo nedostáva „instantné potešenie“ ktoré je zabudované do každej počítačovej hry.
Aby mozog mohol byť tvorivý, je veľmi dôležité mať pauzu od neustálych atrakcií, ktoré spôsobujú digitálne technológie. Mozog potrebuje mať aktívnu, ale aj pasívnu fázu. Práve vtedy prichádzajú nápady. Nadmerným konzumom (digitálnych) podnetov oberáme deti o kapacitu na vlastné nápady.
Aby mohol byť mozog tvorivý, je veľmi dôležité mať pauzu
od neustálych atrakcií, ktoré spôsobujú digitálne technológie.
Myslíte taký čas sám so sebou?
Čas sám so sebou, čas so súrodencami, keď mi nikto nedáva nejaký podnet a už vôbec nie nejaký silný podnet, žiadnu instantnú odmenu, niečo, čo bliká a hrá. Čas, kedy musím čeliť samému sebe a svojim vnútorným zdrojom tvorivosti. Počítačové svety sú do veľkej miery predprogramované, je to síce tvorivé, ale je to, ako to chceli tvorcovia. Oni to programovali s istým zámerom a každého užívateľa vedú takpovediac svojou cestou. Pričom, ak si dieťa niečo tvorí samo, napr. pri kreslení, má nekonečné horizonty. Reálny svet je menej obmedzený.
eRko bude mať v septembri 30 rokov. Čo je podľa vás hlavnou misiou dnešných animátorov, eRkárov?
Oni sú dôležitým článkom pre deti v kritickom veku, kedy už nie tak úplne veria rodičom. Chcú akoby utiecť z domu do nejakého iného sveta a zároveň ešte sami seba hľadajú. Je skvelé, že je takáto možnosť, kde môžu mať prostredie s kresťanskými hodnotami, kde si môžu vytvoriť svoju skupinu, partiu, svoju identitu, s niečím sa identifikovať a zmysluplne tráviť čas. Ja ako rodič by som bola veľmi spokojná, keby tam moje dieťa chodilo, lebo viem, že sa tam učia také isté hodnoty, ako mám ja, rozprávajú sa tam, majú tam dobrú partiu. Deti to veľmi potrebujú – mať svoje hodnotné rovesnícke miesto. Je to obrovská úloha pre všetkých animátorov.
Za eRko sa so Slávkou Kubíkovou rozprávali Dominika Bujdáková a Juraj Králik
