Milé kreatúry!
Dovoľte mi toto nemiestne oslovenie, nakoľko sa v dnešnom blogu chcem venovať stvoreniu (po anglicky „creature“). Teda všetci – ja, vy aj celá naša príroda sme kreatúry, pretože sme boli stvorení. Nespadli sme z višne ani z jahody, ale priamo z neba. No poďme na to po poriadku.
V rámci prebiehajúceho Laudato Siʼ týždňa vám prinášame myšlienky z pápežskej encykliky Laudato Siʼ, ktorá bola Svätým Otcom Františkom podpísaná 24. mája 2015, teda v nedeľu to bude presne 5 rokov. Encyklika je bezpochyby veľmi inšpiratívna. Ak je vo vašom dlhom zozname obľúbených činností aspoň jedna prechádzka v prírode, myslím, že sa veľmi ľahko naladíte na rovnakú vlnovú dĺžku, v akej bola napísaná. V tomto blogu predstavím, čo mňa teraz najviac oslovuje pri čítaní Laudato Siʼ. Každému však odporúčam prečítať si celú encykliku a nechať sa inšpirovať svojím vlastným spôsobom.
Myšlienky, ktoré priblížim, sú vo svojej podstate priamočiare a neotvárajú žiadnu diskusiu plnú argumentov a protiargumentov. Problémom však je, že pri našom konaní voči prírode nám len málokedy prídu na um. Dnes ma najviac zasahuje myšlienka, ktorú by som formuloval ako hlavnú tézu tohto blogu:
Našou najhlbšou motiváciou, prečo sa staráme o stvorenie, je krása jeho Stvoriteľa.
Pre mňa je zároveň dôvodom, prečo by sa mali kresťania naplno angažovať v ochrane životného prostredia a prečo by ekologické témy mali byť kresťanskými témami. Vychádzam z dvoch pre mňa centrálnych pasáží encykliky: 69 a 85. Chcem i odkazovať na jednotlivé myšlienky, ktoré nám Svätý Otec predostrel, a budem ich označovať prvými písmenami Laudato Siʼ a číslom, ktoré odkazuje na daný odsek. Začnime teda odsekom LS 12:
… svätý František navrhuje, aby sme prírodu chápali ako nádhernú knihu, v ktorej k nám hovorí Boh a odovzdáva nám niečo zo svojej krásy a dobroty: „Lebo z veľkosti a krásy stvorení sa úsudkom poznáva ich Stvoriteľ“ (Múd 13, 5)
Umelci dostávajú uznanie, pretože ľuďom sa páčia ich diela. Svojimi zmyslami, ale i vnútorným pohľadom dokážeme oceniť autora hudobných skladieb, veršov, fresiek… Obdivuhodná je teda ich schopnosť tvoriť, ich autorstvo. A prvé, čo mi prišlo na um pri prečítaní týchto slov z Knihy múdrostí, bol výrok „Aký dobrý musí byť Pán Boh, keď stvoril ananás“. Vyslovila ho naša kolegyňa Danica pri pochutnávaní si na šťavnatej dobrôtke v Južnej Amerike. Žiaľ Danica už nie je medzi nami, no teším sa, že takéto jej chuťovky v nás stále ešte driemu.
Teda, aký úžasný je náš Stvoriteľ? Odpoveď sa skrýva v úžase, ktorý prežívame, keď vnímame krásu Jeho diel. Myslím, že sme už všetci zažili úžas nad krásou prírody. Hlboký pocit vnútornej radosti z vnímania krásy, ktorá zastaví čas, aby nás prenikla a vytrhla z bežných myšlienok a každodenných starostí. Krása, ktorá pozdvihuje dušu človeka. Vtedy nepotrebujeme chápať, skúmať, racionalizovať – jednoducho žasneme. Napísal som, že odpoveď sa skrýva v úžase, ale presnejšie treba povedať: je to iba čriepka odpovede. Pokiaľ nám pohľad z hrebeňovky Tatier berie dych, potom Stvoriteľ takejto panorámy, musí byť pre nás neopísateľný, nepochopiteľný a Jeho veľkosť nesmierna.
Ja si okrem hrebeňovky nosím v pamäti aj úchvatný východ slnka na pobreží Indického oceána. Pamätám si to dodnes a viem, že mi vtedy prišiel na um chválospev z knihy proroka Daniela, ako ho poznáme z liturgie hodín:
Velebte Pána, všetky jeho diela; chváľte a vyvyšujte ho naveky.
Velebte Pána, slnko a mesiac;
Velebte Pána, moria a rieky;
Nech Pána velebí zem; nech ho chváli a oslavuje naveky. (Dan 3, 57-90)
Foto: Archív Daniela Fialu
Vo svojom známom chválospeve sv. František z Assisi nazýva stvorené veci svojím bratom, sestrou či matkou, pretože takisto spoznal, koľko krásy, dobra a pravdy do nich vložil ich Tvorca.
A druhý František – súčasný pápež – to v encyklike zhrnul cez vyjadrenia biskupov Kanady a Japonska:
Príroda je neustálym zdrojom úžasu a úcty. Okrem toho je neprestajným zjavovaním božského. … Vnímať každé stvorenie, ktoré spieva chválospev o svojej existencii, znamená žiť s radosťou v Božej láske a nádeji. Táto kontemplácia stvorenia nám umožňuje v každej veci odhaliť nejaké ponaučenie, ktoré nám Boh chce odovzdať, pretože rozjímať o stvorení pre veriaceho znamená načúvať posolstvu. Môžeme povedať, že popri zjavení vo vlastnom zmysle slova, ako ho obsahuje Sväté písmo, je Božím prejavom aj žiara slnka a príchod noci. Keď človek venuje pozornosť tomuto prejavu, učí sa spoznávať sám seba vo vzťahu k iným stvoreniam. „Vyjadrujem sa vyjadrením sveta a skúmam svoju posvätnosť, keď lúštim posvätnosť sveta.“ (LS 85)
Sú to hlboké, trefné, ale zároveň náročné slová na pochopenie. V týchto dňoch, keď sa v eRku tematicky zapájame do Laudato Siʼ týždňa (pozrite miniDigi Doma a stránku Dobrej noviny), si môžeme dať predsavzatie lepšie sledovať prírodu a svoje okolie a naučiť sa žasnúť. Je to prvý krok, ktorý nám pripomína, že za každým kameňom, rastlinou, zvieraťom a za každým živlom sveta je jeho Stvoriteľ. A táto skutočnosť zaväzuje a pobáda k zodpovednosti.
Je chvályhodné, že encyklika vysvetľuje, ako máme chápať Stvoriteľovu výzvu z knihy Genezis – podmaňte si zem. Veľmi jasne hovorí: Biblia nedáva podnet na despotický antropocentrizmus, ktorý sa o iné stvorenia nestará. (LS 68) Inými slovami, Písmo nehovorí, aby sme si podmanili prírodu ako svoje vlastníctvo, s ktorým si môžem robiť, čo chcem. Lepšie by bolo povedať, že sme ju dostali do správy a máme sa stať zodpovednými správcami.
Môžeme zodpovedne používať veci a zároveň sme povolaní uznať, že ostatné živé bytosti majú hodnotu pred Bohom a už svojím jestvovaním ho velebia a oslavujú… Človek, práve pre svoju jedinečnú dôstojnosť a preto, že je obdarený inteligenciou, je povolaný rešpektovať stvorenie s jeho vnútornými zákonmi… Dnes Cirkev nehovorí zjednodušujúco o úplnej podriadenosti ostatných stvorení človeku, akoby nemali hodnotu samy o sebe a my sme nimi mohli disponovať podľa svojej ľubovôle. Nemeckí biskupi vysvetlili, že v súvislosti s inými tvormi by sa dalo hovoriť o priorite ich bytia pred ich užitočnosťou. Katechizmus vysvetľuje: Každé stvorenie má svoju vlastnú dobrotu a dokonalosť… Rozličné stvorenia, ktoré Boh chcel v ich vlastnom bytí, odzrkadľujú – každé svojím spôsobom – lúč nekonečnej Božej múdrosti a dobroty. Preto človek, aby sa vyhol nezriadenému používaniu vecí, má rešpektovať dobrotu, ktorá je vlastná každému stvoreniu. (LS 69)
Tieto slová, akokoľvek náročné, prinášajú kľúč k pochopeniu tézy tohto blogu. Všetko, čo Boh stvoril, je dobré a všetko má svoju hodnotu odvodenú od svojho Tvorcu. Čo nám z toho vychádza? Že by bolo nanajvýš povážlivé správať sa s neúctou a nezodpovedne voči veciam, ktoré Niekto väčší ako my vytvoril. Veď pozrite, bolo by to povážlivé aj v prípade, ak by nešlo o Boha. Predstavte si, ako by sa asi cítil hrnčiar, keby ste mu jeho pracne zhotovené hrnčeky porozbíjali, alebo maliar, ktorému by ste roztrhali plátno aj s maľbou, na ktorej pracoval celý mesiac. A prečo túto neprávosť necítime pri množstve odpadkov v prírode, pri znečistenej vode v riekach, pri množstve výfukových plynov v ovzduší? Ku všetkému prispievame aj my sami a už sme si nejak zvykli – už nás ten rozbitý hrnček nemrzí.
A pritom, tu sa zodpovedáme niekomu inému ako hrnčiarovi. Zodpovedáme sa Bohu, ktorý okrem ľudí stvoril aj milióny iných druhov a čiastok živej a neživej prírody. Nuž treba sa nám starať o stvorenie preto, že je stvorené, že je Bohom stvorené. Toto je hlavný dôvod, ktorý nás všetkých má viesť k zodpovednému správaniu voči celému životnému prostrediu. Začnime rozjímať o krásach prírody a stvorenstva, o kráse hôr, vesmíru, kvetov, zvierat a kráse človeka. Dovoľme kráse premeniť naše postoje k prírode a budeme prekvapení, koľko pozitívnych vecí sa dá spraviť v našom každodennom živote v prospech ochrany stvorenstva. Ak v kráse nevidíme Krásu, teda Boha, strácame najsilnejšiu motiváciu a najsilnejší dôvod, prečo by sme sa o tieto stvorenia mali starať.
Zdroj: http://amstrachan.blogspot.com/
Minulý týždeň som si pri jazde autom niekoľkokrát preladil rádio a zrazu som si vypočul krátke ale nádherné svedectvo ľudskej lásky k stvorenstvu. Bol to rozhovor so starým výrobcom fujár zo stredného Slovenska. Nenašiel som to v archíve rádia, tak budem len hrubo parafrázovať. Ľudový majster sa vyjadril o svojej práci s drevom takto: Stromy chodím pozerať každý rok po horách, ošetrujem si ich, aby boli silné. Viete, ja už som s nimi po tých 9-10 rokoch kamarát. Potom, keď jeden idem vytnúť, najskôr sa mu ospravedlním. Prepáč mi kamarát, že ťa idem vyťať z tohto miesta. Tu by si po čase odhynul, ale ja z teba spravím to, že budeš ešte sto rokov robiť ľuďom radosť.
Na záver vás chcem ešte, milé stvorenia, povzbudiť týmito slovami Svätého Otca:
Sme povolaní stať sa nástrojmi Boha Otca, aby naša planéta bola taká, o akej sníval pri jej stvorení, a zodpovedala jeho projektu pokoja, krásy a plnosti. Problémom je, že zatiaľ ešte nedisponujeme kultúrou potrebnou na to, aby sme sa mohli vyrovnať s touto krízou… (LS 53)
Tak dajme sa do práce, je načase začať túto kultúru poctivo budovať. Prvý krok – prečítať Laudato Siʼ, druhý krok – žasnúť nad krásou prírody, tretí krok – konať zodpovedne 🙂 A buďte dobrí!
Stačí jediný dobrý človek, aby bola nádej! (LS 71)
Autor: Daniel Fiala, riaditeľ Dobrej noviny
Podcast o iniciatíve Laudato Si týždeň
O téme Laudato Si týždňa sme sa rozprávali v eRko podcaste so Zuzkou Hallovou, animátorkou v eRku a Marošom Čaučíkom, bývalým riaditeľom Dobrej noviny. Vypočuť si ho môžete v našom podcastovom profile. Ďakujeme.
