Keď na displeji môjho mobilu zasvietilo, že budeme spať ani nie štyri hodiny, nebolo mi všetko jedno. V noci ešte o. Marián ubytovával na fare jednu ukrajinskú skupinku (prijatie na jenkovskej fare – to je na zvlášť blog…) a náš ranný odvoz na hranicu bol dohodnutý na 5:45.
Na piatok sme sa spolu s Ivet prihlásili ako dobrovoľníčky do stanu Slovenského Červeného kríža na hranici vo Vyšnom Nemeckom. O šiestej ráno sme striedali dobrovoľníkov, ktorí mali nočnú dvanástku.
Na hranici sme sa pomerne rýchlo zorientovali: stan Maltézskej pomoci, kde poskytovali info o doprave, odvozoch, stánky organizácií ako Mareena, či komunity Sv. Egídia, ktorí poskytovali ľuďom info napr. o štatúte dočasného útočiska, “trh” gréckokatolíckej charity, kde si mohli prechádzajúci bezplatne zobrať všetko, čo potrebovali – od oblečenia, drogérie, potravín až po krmivo pre domáce zvieratká, stánky mobilných operátorov, ktorí poskytovali SIM karty, stany s teplým jedlom,… Mnoho veľkých drobností od mnohých ľudí, organizácii, ktorí chcú byť tu a teraz.
Ako SČK sme mali dva vyhrievane stany, do ktorých sme prijímali prioritne mamky s deťmi čakajúce na dopravu. Spravili sme im čaj, kávu, popýtali sa, či niečo nepotrebujú, porozprávali, ak bol priestor. A tiež okoloidúcim sme ponúkali kávu, čaj, sladkosti, vodu, informácie a naši zdravotníci i základnú zdravotnú pomoc. V rámci piatku sme však náš stan sťahovali ďalej, nakoľko na hranici čakajúc možno väčšie vlny, rozširujú bezprostredný hraničný priestor.
Počas tejto služby som si mohla teda vypočuť i viacero príbehov. Hneď od rána čakala u nás staršia žena z Kyjeva. Rozprávala mi, ako sa pokúšala dostať odtiaľ, ale taxíky boli obsadené na veľa hodín dopredu. Až sa jej ozvali, že za dáky krátky čas môžu prísť pre ňu. Rýchlo sa zbalila, vypla elektrinu a bežala na stanicu. Tam jej však skoro tesne ušiel vlak, len ju dáky muž vtiahol a kufor ostal tam. Prišla na hranicu iba tak. Má namierené k dcére do Nemecka. Na Ukrajine už bola sama z rodiny.
Prečo aj píšem o tejto žene je, že nevyzerá to na hranici ako by sme si mysleli na prvú. Že sme tam “my slováci”, ktorí pomáhame “im ukrajincom”. Na hranici sme “my ľudia”, ktorí spolu pomáhame. Všimla som si, že táto žena, kým čakala na odvoz, pomohla ďalším ukrajincom zorientovať sa. Keď nevedeli niečo nájsť, odprevadila ich, kde trebalo. Úplne nenápadko… Tiež prišla na kávu jedna žena. Popri čakaní, kým ju spravím, som sa niekedy aj popýtala, ako sa volajú, odkiaľ sú, kam majú namierené,… Táto sa trochu rozrozprávala. Spomenula, že tam nechala svojho manžela a už išli slzy. Čo som mohla povedať? Že ju chápem? No, nechápem, lebo som to nezažila. Ale ani neviem odkiaľ, prišlo 19 ročné dievča z toho istého mesta a hneď tej žene spomenula, že je odtiaľ, objala ju a pokračovali v debate. Myslím si, že je na hranici veľa ľudí z UA, ktorí prišli s vnútorným postojom dávať. Alebo ani neviem, či s postojom. Jednoducho, niečo základné, čo máme v sebe. Čo neprehluší ani ohrozenie vlastného života. Možno pred touto skúsenosťou som očakávala, že na hranici nájdem davy živelne prúdiace cez hranice. Ale našla som tam esenciu ľudskosti.
Stretla som i mnohých, ktorí vyslovene povedali, že ďakujú slovákom, čo pre nich robia a nevedia, ako sa odvďačiť a možno i pochopiť, prečo im takto pomáhajú. Povedala som im, ako to cítim – je to normálne, ste naši bratia. Načo mi jedna žena so slzami v očiach povedala “my sme mali bratov rozprávajúcich našim jazykom a teraz nás bombardujú. A vy…”
Mnohí prichádzali s úsmevom, veľkou vďačnosťou. Táto blízkosť, priateľskosť sa neraz premiešavala i so slzami. Pre mňa osobne bolo ťažké vidieť deti. Ťahajúce za sebou svoj malý “čemadanik”, do ktorého im rodičia zbalili “celý život”. Zo soboty na nedeľu sme mali s Danielom aj nočnú službu v stane SČK. S kolegami sme tiež prehodili tému “čo by si si zbalil do jedného kufra”? Neľahká odpoveď.
Čo môžeme teraz robiť?
Pre mňa asi jednoznačne – pestovať tú esenciu ľudskosti, kde sme. Vo vlastnej rodine, práci,… Byť dobrí, lebo dobro sa nestráca. A konkrétne i v tejto situácii nájsť svoje miesto “pod jedným slnkom”. Je už aj teraz dosť dobrovoľníckych ponúk po celom Slovensku, ako pomôcť našim priateľom z Ukrajiny. Chcem vás taktiež povzbudiť – ak ste premýšľali, či ponúknuť dočasné ubytovanie niekomu, neváhajte.
Vôbec si nemyslím, že sa v tej situácii orientujem, alebo už viem, “ako to je”. Zažila som na hranici len tri dni a aj moja skúsenosť môže byť skreslená a mnohé ešte nevidím… Tento víkend som však dostala neporovnateľne viac, ako som dala. V piatok (resp. v sobotu v noci:)) som zaspávala s tým, že neviem, či som niekedy toľkokrát stretla Krista, ako dnes…
Lucka Molnárová, koordinátorka vzdelávania v eRku (zdroj foto: o. Marián Kašaj, Daniel Fiala)
