V jednom zo svojich príhovorov mladým, položil pápež František túto otázku: “Ak vy nezmeníte svet, kto potom?” Náročná otázka. Dokážem ja zmeniť svet? Veď ja som len študent, som animátor na stretku. Aj keby som chcel zmeniť svet, čo zmôžem sám?
Planéta je DAR
Sme pozvaní pozerať sa na tento svet optikou daru, svet nám bol darovaný a nemáme ešte jednu planétu v zálohe aby sme ju mohli použiť, keď túto planétu zničíme. Naša planéta nie je ako mobil, ktorý keď sa nám pokazí zahodíme a kúpime si nový, planéta je DAR a je našou úlohou starať sa o tento Boží dar. Čím viac sme si vedomí tohto daru, tým viac sme pobádaní k tomu, aby sme sa na druhých a celé stvorenie pozerali očami, schopnými kontemplovať a ďakovať. Iba tak môže do hĺbky chápať seba samého, svoje povolanie a svoje poslanie.
Tí, ktorí vedia sa vedia zastaviť a kontemplovať, sa ľahšie pustia do práce starať sa o náš spoločný domov a tiež prinášajú zmenu, ktorá vytvára krajšie miesto pre všetkých. Kontemplatívny človek má tendenciu stať sa strážcom prostredia, pretože sa dokáže zastaviť a vážiť si maličkosti. Dokáže byť viac vďačný za príležitosti, ktoré nám život ponúka a nepodlieha rýchlo smútku za tým, čo mu chýba. Takto sa vyhýba obyčajnému hromadeniu pôžitkov. Skutočná krása sa neotáča okolo seba ako krása Narcisa, ktorý sa zamiloval do vlastného obrazu a utopil sa v jazere, v ktorom sa zrkadlil. Nie je to ani krása, ktorá sa paktuje so zlom, ako Dorian Gray, ktorý po skončení kúzla zistil, že má znetvorenú tvár. Naopak, sme pozvaní kontemplovať krásu, ktorá nikdy nevybledne, pretože je odrazom božej krásy. Náš Boh je skutočne dobrý, pravdivý a krásny. A krása je jednou z privilegovaných ciest, ako ho nájsť. Pravá krása je vždy plodná, posúva nás von a núti nás k pohybu. Žasnutie nad krásou však nemôže zostať pri pôžitku hľadenia, ako si to mysletraja učeníci na hore Tábor vo chvíli Ježišovho premenenia: „Aké je to tu krásne! Postavme si tri stany… (porov. Mt 17,4). Nie, musíte zostúpiť z hory a vyhrnúť si rukávy, pretože krása a žasnutie nás motivuje urobiť pohyb.
Optika daru
Optika daru nás pozýva nielen vnímať krásu, ale žiť jednoducho, bez toho aby som mal vždy všetko a hneď. Pápež František nám dáva návod ako. Prvá výzva je: nepremárniť dar, ktorým sme my sami. Každý z nás je prínosom, bez ohľadu na to, aké máme dary. Druhou výzvou je: nepremárniť dary, ktoré máme. Prvá výzva bola neplytvať sebou, druhá je neplytvať darmi, ktoré máme. Ukazuje sa, že každý rok sa vyhodí približne tretina celkovej svetovej produkcie potravín. A to v čase, keď toľko ľudí umiera od hladu. Zdroje stvorenia treba chrániť a podeliť sa s nimi, aby nikomu nechýbalo to, čo je potrebné. Neplytvajme tým, čo máme, ale šírme ekológiu spravodlivosti a lásky, zdieľania. A nakoniec tretia výzva: nevyraďovať ľudí. Neplytvať sebou, nepremárniť dobrá, ktoré máme, a tretia, nevyraďovať ľudí. Kultúra vyhadzovania nám hovorí: využijem ťa, kým ťa potrebujem a keď ma už viac nezaujímaš alebo mi prekážaš, vyhodím ťa. Ľudí však nemožno vyhodiť, každý človek je jedinečný dar, v každom veku a v každom stave. Nevyhadzujme život.
Pomôžu nám aj tieto tri otázky:
- Potrebujem to?
- Naozaj to potrebujem?
- Koľko to “naozaj” potrebujem?
Vždy, keď nás dobehne naše chcenie po niečom novom, odpovedzme si na tieto tri otázky a prídeme na to, že to nepotrebujeme. Postupne sa vycvičíme v tejto cnosti miernosti, pretože vnímanie krásy nás pohýna zmeniť tento svet, čo naozaj dokážem aj ja. Stačí sa zastaviť, kontemplovať, byť vďační a tiež bojovať proti nášmu chceniu mať stále viac. Aj takouto, zdá sa maličkosťou, vieme zmeniť svet. Teda naša odpoveď na otázku pápeža Františka je: „Áno, chceme, zmeniť svet! Chceme zmeniť svet na krajšie miesto pre všetkých.
