25. marec slávime sviatok Zvestovania Pána. Zároveň je to Deň počatého dieťaťa. Tento rok chceme “zviditeľniť neviditeľných”. Lebo aj ich život je DARom. Preto si i sám pripomeň, že ty sám si DARom. Si stvorený pre lásku a máš neskutočnú hodnotu!
Čo znamená byť darom?
Dar vzbudzuje úžas.
Zatajený dych, pokukovanie len tak očkom, aby to nebolo nápadné. Akokeby v tej chvíli nebolo nič okolo a čas zastal. Len jedno Ja a druhé Ty. Tešiac sa, no v napätí, očakávajúc reakciu. Takú chvíľu, keď vnímame každú sekundu, zažil už každý z nás. Keď sme vymýšľali, vyberali vhodný darček pre osobu, na ktorej nám záleží. Dni, týždne sme premýšľali, dar zaobstarali, no najlepšie na tom všetkom bolo očakávanie onej chvíle, keď to “Ty” uvidí náš dar. Urobí mu to radosť? Bude zaskočený? Príjme ho? Alebo odmietne?
Zamyslel si sa niekedy nad tým, prečo je táto chvíľa tak iná od chvíľ napríklad pri pokladni? Aj v jednom, aj v druhom prípade sú tu dvaja ľudia, medzi ktorými prebieha proces odovzdávania si nejakej veci. Väčšinou čas pri pokladni v nás však údiv nevzbudzuje. Pretože “len skutok štedrosti, ktorý sme nikdy nevymysleli, a ktorý nemôžeme odplatiť, postačí na to, aby vzbudil údiv v našom srdci. Len dar môže vzbudiť skutočný údiv, ktorý sa objavuje v odpovedi naň.”
Darom v najplnšom význame slova nie je niečo, ale niekto.
Ak by si si mal spomenúť na pasáž zo Sv. Písma, kde je vyjadrený úžas človek, ktorá by to bola? Ja myslím, že jednoznačne Adamovo zvolanie: to je kosť! z mojich kostí a mäso z môjho mäsa (porov. Gn 2, 23). Keď stvoril Boh Adama a on spoznal svoju jedinečnosť, mal dojem, že vie posúdiť absolútnu hodnotu nie-ľudských tvorov okolo seba. Keď však zrazu stojí tvárou v tvár Eve, tento dojem v momente mizne. Je zasiahnutý úžasom nad spoločníčkou, ktorá môže byť, podobne ako on, ohodnotená iba mierou absolútneho. Adam v stretnutí s Evou prekračuje prah nového úžasu. A tento nový úžas má meno. Zo všetkých vecí, ktoré vzbudzujú úžas, je láska najúžasnejšia.
“Eva sama je tá, kto vzbudzuje Adamovu radosť a prekvapenie. Nie je to nič, čo má, alebo čo by mohla pre neho urobiť. Je to ona sama. […] Skutočne miluje ten, kto dozrel v láske natoľko, že je schopný v milovanej osobe vidieť dar prv, ako by mu ona sama čokoľvek darovala alebo niečo pre neho urobila.” Len osoby vedia dávať dary v plnom význame slova “dávať”.
Darovanie je vzájomný vzťahom.
Darovanie “poukazuje na toho, kto dar dáva, a na toho, kto dar prijíma, a tiež na vzťah, ktorý sa medzi nimi vytvára.” Pri kupovaní je to odlišné. Pri kúpe dostávam to, za čo som si zaplatil a tam to končí, žiaden vzťah. Ak si pri pokladni rozmyslím, že niečo nechcem, pokladníčka si tak akurát aj oprávnene pofrfle a ide ďalej. “Ak ide o dar, je to inak: odmietnuť dar znamená zarmútiť človeka, ktorý si želá, aby som mal práve to, čo mi dáva.”
Rozhodnutie niekomu niečo darovať so sebou prináša aj riziko.
Keďže k podstate daru patrí jeho prijatie, každé darovanie so sebou nutne prináša riziko odmietnutia, ktoré sa vzťahuje na samotnú osobu darujúceho. Ak dar prijmeme, medzi darcom a obdarovaným vzniká nový vzťah. Dar nie je len obyčajnou vecou. Je v ňom prítomný aj sám darca. Dávanie daru je vždy darovaním seba samého.
Dar nemusí byť odplatený, ale je potrebné, aby bol prijatý.
“Ked obdarovaná osoba vďačne prijíma dar, stáva sa spolutvorcom nového vzťahu. Dávanie a prijímanie daru sa navzájom prenikajú, takže samo darovanie sa stáva prijatím a prijatie sa premieňa na darovanie.”
Dar je možné dať iba gratis.
Nie preto, že je lacný, ale preto, že jeho hodnota je nevyčísliteľná.
Skôr, než by sme sa rozhodli darovať, boli sme (ob)darovaní.
“Adam s Evou hlboko vo svojom vnútri vedia, že hlas lásky sa v nich ozýva dávno pred tým, ako by mohli pre to niečo urobiť, alebo si to zaslúžiť. Cítia, že si boli zverení. […] Ale kto je ten, kto prvý dáva Adama Eve a Evu Adamovi? Ku komu Adam zvolá: “Toto je konečne kosť z mojich kostí”? Adamova cesta za pochopením zmyslu svojho života sa začína vtedy, keď sa prebudí naplnený úžasom a začne vnímať svet.” Adam sa vydáva za poznaním Absolútneho vo svojom tele. Tele, v ktorom vstupuje do vzťahu s okolitým svetom. V tele, za ktorého pomoci zároveň zisťuje, že je iný, ako okolitý stvorený svet a skrze svoju mužskosť rovnaký ako žena, ktorá mu bola daná. “To, k čomu ho otvára jeho telo, ba dokonca volá, už nie je len prijať svet, ktorému má vládnuť, a ktorý má spravovať, ale prijať inú osobu, ktorá tak, ako on nie je merateľná ničím iným, len Absolútnom.”
Sme povolaní k sebadarovaniu.
Pri stretnutí s Evou si Adam uvedomuje, že všetka realita je darom, od Darcu, ktorý ho presahuje. “Prvotným Darcom, ktorý dáva Evu Adamovi a pozýva ho k tomu, aby sa jej daroval, je Boh.” Človek je jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého – nemôže nájsť sám seba v plnej miere, iba ak v úprimnom sebadarovaní. Preto najistejšou cestou pre nás, ako prežívať svoj život v plnosti a neveriť predavačom falošných ilúzií, je uveriť pravde, že som Bohom chceným darom povolaným stávať sa ním pre druhých.
Pripravila Lucka Molnárová
Použitá literatúra:
ANDERSON, C., GRANADOS, J.: Povolaní milovať.
Teológie těla. Katecheze Jana Pavla II. o lidské lásce podle Božího plánu. XVI 4.
Gaudium et spes 24.
