Prinášame poslednú časť rozhovoru s o. Jozefom Mojžiešikom o Božej láske.
8. Pokrivený obraz o Bohu máme neraz aj my starší a dospelí. Ako môžeme lepšie spoznávať pravú Božiu tvár?
Presne tak isto, ako to učíme deti. Neexistuje jeden návod pre deti, iný pre tínedžerov a úplne iný pre dospelákov. Princíp je ten istý.
Vrátim sa k symbolu mozaiky, ktorý som použil už predtým. Celý život si skladáme mozaiku Božej tváre. Skladáme ju z toho, čo máme k dispozícii a čo dokážeme použiť. Niečo sme objavili sami, niečo nám poradili iní, niečo sme len tak odkukali… A stáva sa, že s odstupom času zistíme, že niektoré časti toho obrazu treba prepracovať nanovo.
Ak by som chcel vytvoriť mozaiku tváre nejakého človeka, musel by som ho poznať, vidieť. No ak chcem vytvárať mozaiku Božej tváre, narazím na problém, pretože, ako hovorí evanjelista Ján: „Boha nikto nikdy nevidel“ (Jn 1,18).
Naša „fotografia“ Božej Tváre
Dobrá správa je, že hoci nemôžeme vidieť Božiu tvár, máme jej vernú fotografiu. Apoštol Pavol učí, že Ježiš „je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia“ (Kol 1,15). A Ježiš to sám potvrdzuje v rozhovore s Filipom: „Kto vidí mňa, vidí Otca!“ (Jn 14,9).
A kde nájdeme Ježiša, ten verný obraz Otca, ktorý chceme replikovať v našej mozaike? Predsa vo Svätom písme a v učení Cirkvi.
Takže čítame evanjelium, vnímame Ježiša – ako sa správa, čo hovorí, čo preferuje, všímame si jeho hodnoty a postoje… A všetko to preberáme do svojho života, napodobňujeme to. Jeho slová, skutky, postoje, hodnoty – to všetko sú kamienky, z ktorých si skladáme náš obraz.
Učenie Cirkvi
Samozrejme, ak by tu niekto vysypal na hromadu tatrovku farebných kamienkov a dal každému za úlohu zložiť mozaiku, asi by žiadne dve neboli identické. Okrem mozaikových kameňov potrebujeme aj návod. A ten má Cirkev. Preto všetko, čo objavím, konfrontujem s učením Cirkvi. Čiže, je to ďalšia oblasť, kde potrebujem spoznávať svoju vieru. Na to je skvelý katechizmus, náboženstvo pre dospelých a podobné veci.
Spoločenstvo
A do tretice je to spoločenstvo. My si tie svoje mozaiky navzájom ukazujeme a porovnávame.
Veľmi pekne je to vyjadrené pri krste. Ten, kto má byť pokrstený (alebo keď krstíme deti, tak ich rodičia) má pred krstom povedať, čomu verí a ako chce žiť. Aby to malo nejakú fazónu a aby sme ho nedostali do rozpakov, pomáhame mu otázkami:
„Veríš v Boha, Otca všemohúceho…?“ „Verím.“
„Veríš v Ježiša Krista…?“ „Verím.“
Keď zodpovie všetky otázky, kňaz skonštatuje: „Toto“ – myslí sa to, čo ten človek práve povedal – „je viera naša, toto je viera Cirkvi.“ Teda, počúvali sme, čo hovoríš, aby sme pochopili, čomu veríš. A vidíme, že veríš tak, ako my. A pokračuje: „Túto vieru vyznávame a ona je našou slávou v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi.“
Ale, hoci neformálne, presne takto to funguje aj na biblickom stretku. Podelím sa s vami o to, čo som objavil v Božom slove, čo ma zaujalo. Vy pozorne počúvate, a ak nevidíte rozpor s tým, čomu veríte, môžete sa inšpirovať. Ak áno, tak ma korigujete: „Vieš, ale to nie je celkom tak. My kresťania o tomto veríme, že…“
Takže pre poznávanie pravej Božej tváre sú kľúčové Božie slovo, učenie Cirkvi a spoločenstvo Cirkvi.
9. V čom je Božia láska iná ako láska, ktorú často zažívame vo svete – napríklad v škole, na sociálnych sieťach alebo medzi kamarátmi?
Starovekí Gréci mali na to, čo my nazývame láskou, hneď päť výrazov. Poďme si ich pripomenúť, lebo nám pomôžu pochopiť ten rozdiel:
- Agapé (ἀγάπη): Toto je nezištná, obetavá a bezpodmienečná láska. Je to univerzálna láska k ľudstvu, láska, ktorú prechováva Boh k človeku a ktorou aj my máme milovať Boha. Nejde o romantickú ani priateľskú lásku v zmysle nejakej emócie, ale skôr o vôľové rozhodnutie milovať, rešpektovať a starať sa o druhých, dokonca aj o nepriateľov.
- Erós (ἔρως): Toto je tá vášnivá, zmyselná a túžobná láska, často spojená s romantickou a sexuálnou príťažlivosťou. Napríklad, taká láska manželov.
- Filia (φιλία): Predstavuje priateľskú lásku a náklonnosť. Zahŕňa lojalitu, kamarátstvo, bratskú lásku, lásku k rodine, lásku k mestu (patriotizmus) a takú všeobecnú náklonnosť medzi ľuďmi, ktorí zdieľajú spoločné záujmy alebo hodnoty. Je to láska založená na vysokom ocenení druhého, vzájomnej podpore a dôvere.
- Storgé (στοργή): Je to rodinná láska, náklonnosť a puto medzi príbuznými, najmä láska medzi rodičmi a deťmi. Je to často prirodzená, nenápadná láska – napríklad láska matky k dieťaťu alebo láska k starým rodičom.
- Philautia (φιλαυτία): Znamená lásku k sebe samému. Tu rozlišujeme dve formy:
- Zdravá philautia: Je to taká zdravá sebaúcta, sebarešpekt a sebaistota, ktoré sú nevyhnutné, aby sme dokázali milovať aj iných.
- Negatívna philautia: Táto je narcistická, sebecká a egoistická. Vedie k preceneniu seba a pohŕdaniu druhými.
Božia láska ako Agapé
Z týchto piatich typov má výrazný citový rozmer iba láska erós. Hoci aj v tých ostatných hrajú city istú rolu, len agapé je tá jedna jediná forma, ktorá je nezištná, obetavá a bezpodmienečná, nezaťažená emóciami. Je to láska postavená výlučne na rozhodnutí, je to vôľové rozhodnutie milovať.
- A Cirkev učí, že Božia láska k nám je práve Agapé, a že aj naša láska k Bohu má byť tiež Agapé. Teda Cirkev odo mňa nečaká, že budem vo vzťahu k Bohu prežívať vášnivú príťažlivosť, aká je v láske muža a ženy (erós), ani nepožaduje tie ostatné formy, pretože to ani nedokážeme vždy.
- Rovnako hovorí, že aj kresťanská láska, teda Ježišov príkaz „miluj blížneho ako seba samého“, má byť agapé.
Ak dokážeme milovať aj inak (napríklad cítime aj filiu alebo storgé voči druhým), je to fajn a bonus. Ale Kristov príkaz je agapé – nezištná, obetavá a bezpodmienečná láska. Preto je Božia láska taká iná a hlbšia ako to, čo bežne zažívame vo svete.
10. Čo vnímate ako hlavné výzvy pri práci s dnešnou generáciou detí a mladých?
Napadá mi hneď niekoľko výziev, ako napríklad vplyv digitálnych technológií, sociálnych médií a umelá inteligencia; zmeny v sociálnych interakciách; hľadanie identity a sebaurčenia; emocionálna labilita; rizikové správanie a experimentovanie…
Ale pýtate sa na hlavné výzvy. A ja ako kresťan musím pamätať, že z pohľadu evanjelia tieto výzvy nie sú hlavné. Sú to skôr nové výzvy, s ktorými sa ľudstvo ešte nikdy nestretlo, ako sú digitálne technológie. Alebo sú to výzvy typické pre vekovú kategóriu detí a tínedžerov, napríklad hľadanie identity a sebaurčenia.
Podľa mňa hlavná výzva zostáva nemenná. V poslednej kapitole Markovho evanjelia ju Ježiš vyjadril misijným príkazom: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16,15-16).
Hlavnou výzvou pre každého kresťana, nech už robí čokoľvek a kdekoľvek, je spása človeka, jeho záchrana pre večný život. Ježiš nám neprikázal: „Choďte do celého sveta a robte stretká pre deti a letné tábory pre mladých.“ Ježiš nič také neprikázal. Vedel, že keď budeme premýšľať, ako prispieť k tomu, aby v 21. storočí deti z našich farností uverili a v moci krstu boli spasené, napadne nám, že eRko stretká môžu byť dobrá pomôcka.
Lenže my sa niekedy tak ponoríme do toho, čo robíme, že zabudneme, prečo to robíme. A potom je to ako v jednej farnosti, kde mali procesiu na Slávnosť Božieho tela. Všetko bolo tip-top pripravené, pán farár do toho vložil obrovské množstvo úsilia, podarilo sa mu namotivovať a zorganizovať všetkých. Bol to krásny sprievod, dychovka dokonale zladená, speváci podali maximálny výkon, deti, ktoré robili ten „svätý neporiadok“ – viete, to rozhadzovanie kvetov – sa ani raz medzi sebou nepomlátili tými košíkmi… Ale pri treťom oltáriku sa kaplán opatrne nahol k farárovi a pošepkal mu: „Máme prázdnu monštranciu!“ (To je tá ozdobná schránka, ktorú nosíme pri procesii.) „Zabudli sme zobrať Eucharistiu!“ „A čo mám robiť?!“ hneval sa farár. „Nemôžem myslieť na každú maličkosť!“ A tak mali procesiu k úcte Božieho tela bez jednej „maličkosti“, totiž bez Božieho tela.
Pamätať na cieľ
Za hlavnú výzvu pri vašej službe teda považujem pamätať na to, prečo robíte to, čo robíte. Lebo tvojou úlohou nie je vyplniť deťom čas. Tvojím poslaním nie je hrať sa s nimi. Tvojím cieľom nie je, aby sa deti cítili na stretku dobre. To všetko je dôležité! Ale musíš pamätať, že to všetko sú prostriedky, ktoré používaš preto, aby si tie deti dostal do neba.
Hráš sa s nimi, vypĺňaš ich čas zmysluplnými aktivitami, robíš všetko preto, aby im bolo s tebou a ostatnými dobre. To sú prostriedky. Vďaka nim sa budú cítiť milovaní, prijímaní, zažijú, že niekam patria. Tým im dávaš dôležité kamienky pre vyskladanie mozaiky Božej tváre.
Navyše, keď pochopia, že to nehráš, ale že ich máš skutočne rád takých, akí sú, získaš si ich dôveru. Keď uveria, že ti na nich naozaj záleží, potom ti budú veriť aj keď im dáš nejakú tú radu ohľadom mozaiky Božej tváre.
Alebo to, najmä tí mladší, uchopia ešte jednoduchšie. Proste si povedia: „Ja chcem byť ako Zuzka, moja animátorka zo stretka.“ A začnú ťa napodobňovať. Nie v tom, ako sa obliekaš alebo aký lak na nechty používaš, to by bolo trochu málo. Ale v tom, ako žiješ svoju vieru. Tvoj príklad bude pre nich inšpiráciou.
Pekne to zhrnul niekedy v druhom storočí Tertullián: „Pozrite, ako sa milujú. Pozrite, ako sú jeden za druhého ochotní zomrieť.“ (Tertulián, Apologeticus 39, 7; CCL 1, 151).
Takže za hlavnú výzvu považujem mať stále na zreteli cieľ, dôvod, prečo robíme to, čo robíme.
„ČO“ a „AKO“
No a potom sú tu tie výzvy, ktoré vyplývajú z toho, že sme ľudia a nepracujeme s vecami, ale s ľuďmi a pre ľudí. To, že sme ľudia a pracujeme s ľuďmi, totiž znamená neustále zmeny a potrebu aktualizácie prostriedkov, teda stále nové a nové výzvy.
Zjednodušene povedané: Hlavnou výzvou pre každého kresťana je ČO – teda spása. A každodennými výzvami je AKO – teda prostriedky.
V našom prípade sa, myslím, musíme intenzívne pýtať na viacero „AKO“:
- Ako privádzať k spáse deti a mládež, ktorí sú pod výrazným vplyvom digitálnych technológií, sociálnych médií a umelej inteligencie; zažívajú zmeny v sociálnych interakciách, prežívajú skúsenosť emocionálnej nestability a podobne.
- Ako máme privádzať k spáse druhých my, ktorí sme pod výrazným vplyvom digitálnych technológií, sociálnych médií a umelej inteligencie; zažívame zmeny v sociálnych interakciách a žijeme so skúsenosťou emocionálnej nestability.
- Ako pre svoj hlavný cieľ využiť digitálne technológie, sociálne médiá a umelú inteligenciu a podobne.
11. Čo by ste nám animátorom povedali na záver?
Pamätajte, že vaša práca je úžasná a nesmierne dôležitá, pretože skladáte tie najcennejšie mozaiky – mozaiky Božej tváre v srdciach detí a mladých. A nielen v ich, ale aj vo svojich vlastných.
Nezabúdajte, že ten hlavný cieľ, to „ČO“, je vždy spása človeka, priviesť ich k Ježišovi, aby spoznali Jeho lásku a raz sa dostali do neba. Všetko ostatné – hry, aktivity, zábava, dokonca aj tie príjemné pocity – sú len „AKO“, teda prostriedky. Sú to dôležité kamienky, ktoré pomáhajú deťom cítiť sa milované, prijaté a patriace, ale nikdy nesmú zatieniť ten hlavný dôvod, prečo to robíte. Nech sa vám nestane, že budete mať procesiu bez Eucharistie!
Učte deti, a učte sa aj vy sami, vidieť Božiu lásku aj vtedy, keď ju necítite ako príjemný pocit. Hľadajte ju v každodenných veciach, v starostlivosti, v odpustení, v príbehoch. Používajte Sväté písmo ako zrkadlo, v ktorom vidíte Ježiša – verný obraz Otca. A nezabudnite, že Cirkev a spoločenstvo sú váš „návod“ a podpora na tejto ceste.
A to najsilnejšie „AKO“? Je to váš príklad. Keď deti a mladí uvidia, že ich máte skutočne radi, že vám na nich záleží a že žijete svoju vieru autenticky, získate si ich dôveru. Budú chcieť byť ako vy, inšpirovať sa v tom, ako žijete svoju vieru. Ako povedal Tertulliá: „Pozrite, ako sa milujú.“ To je tá agapé, ktorú svedčíte.
Takže, majte jasný cieľ, buďte kreatívni v prostriedkoch a hlavne – milujte. Vaša láska je ten najlepší kamienok do mozaiky Božej tváre.
Držím vám palce a ďakujem za vašu službu!
