Ako každý piatok aj teraz (pozn. písané v lete 2019) sedím v kostole na svätej omši a premýšľam… Už iba polhodina a bude to tu zas. Koľko príde detí? Veľa alebo málo? A ktoré z nich prídu? Tie tiché poklady alebo chalani, ktorí nestíchnu počas celého stretka? A čo keď tú hodinu a pol pretrpím, čo potom? Budúci týždeň sa to všetko zopakuje… Takáto situácia je na šťastie u mňa už len nepríjemnou spomienkou. Nie, neprestala som chodiť na stretká, no predsa sa všetko zmenilo…
Môj prvý animátorský rok v eRku skutočne vyzeral takto. Detské stretko v piatok a tu sa môj zoznam akcií skončil. Zo začiatku mi to úplne stačilo. Deti ma poznali, stretká som robila s mojou najlepšou kamarátkou a kým som mala ju, myslela som si, že nič iné ani nepotrebujem. Po pol roku však dala prednosť iným aktivitám a ja som zažila prvú z mnohých kríz. Odrazu som cítila, že aj keď prídem medzi ďalších pätnásť animátorov, vnútorne ostávam sama a opustená. Tento môj pocit som pripisovala všetkým, len nie sebe. Jeden z mojich spoluanimátorov bol príliš tichý, ďalší zase hlučný a s tým tretím si na 100% nebudem rozumieť…
Chvíľu sa mi tento „súkromnícky spôsob“ páčil, no rýchlo som prišla na to, že nikto nie je stvorený na to, aby bol sám. Stretká boli pre mňa stále nudnejšie, mala som pocit, že deti im nerozumejú, že nemajú myšlienku, a že to čo robím stráca zmysel. Iný animátor by to možno v tejto chvíli vzdal, no ja mám to šťastie, že som najmladšia. A poviem vám, mať štyroch starších súrodencov nie je žiadna sranda. V tom čase bol jeden mojich bratov ZOF-om a druhý viedol stretko, ktoré bolo snáď najúspešnejšie v histórii našej farnosti. No a ako by to už len vyzeralo, keby to ich mladšia sestra vzdala po pár mesiacoch? Viem, ani porovnávanie nie je najlepšia vlastnosť, no vďaka tomu som dnes tu a som za to vďačná. A tak som pokračovala, no trápila som sa.
Ideš na OC stretko? Každý mesiac znela táto veta a moje myšlienky a odpovede boli stále rovnaké. Čo by som tam robila? Aj tak sa so mnou nikto nebude rozprávať, všetci sa tam už medzi sebou poznajú a isto nebudem taká vtipná a obľúbená ako Janči s Dominikom. Áno, stále som sa porovnávala s mojimi bratmi. No oni ma, aj napriek mojim záporným odpovediam, neprestali presviedčať. Dnes poviem len – vďaka ti, Bože, za ich vytrvalosť. Keď sa im nepodarilo dostať ma na OC stretká, začala sa operácia Víkendovka. A tak som už mesiac pred touto akciou počúvala, aké je to super, koľko toho zažijem, a že to určite neoľutujem. A ako to už so staršími súrodencami býva, „dožrali“ ma natoľko, že som sa prihlásila. Neviem, ako sa stalo, že som tam naozaj aj dorazila, lebo ešte večer pred odchodom som sa chcela odhlásiť. Myslím, že to mohlo byť jedine Božie riadenie. Po prvom večeri som ležala v posteli a hovorila si: no čo, nejako to tu vydržím… Ako som však počúvala rozhovory iných, uvedomila som si, že aj ja sa môžem zapojiť. Veď ten chlapec, o ktorom práve rozprávajú, sa správa rovnako ako náš Tadeáš… A títo chcú zas nejako oživiť stretko, možno by som im mohla niečo poradiť… Prekonala som túžbu byť ticho a Boh mi zase na oplátku vložil do úst tie správne slová. V ten víkend som objavila čaro spoločenstva a tiež nášho skvelého oblastného centra.
Na prvom detskom stretku po víkendovke som sa cítila akoby v inom časopriestore. Deti boli omnoho šťastnejšie a v mojich spoluvedúcich som objavila nevídané poklady. Dlho som premýšľala, čo spôsobilo túto zmenu… Až raz pri modlitbe som si uvedomila, že som jednoducho prestala hľadieť na seba. Prestala som sa zamýšľať nad tým, ako ostatní zareagujú, keď poviem to či ono. Jednoducho som chcela vidieť úsmev na tvárach detí aj animátorov a Boh viedol moje slová.
Keďže som chcela vidieť, čo ďalšie mi môže ponúknuť spoločenstvo ľudí, ktorí majú možno podobné problémy ako ja, či už na stretkách alebo aj v živote, začala som chodiť na všetky akcie, kde sa dalo. A nikdy som to neoľutovala. Po každom OC stretku, či duchovnej obnove som videla problémy s mojím stretkom v inom svetle a vždy som nabrala novú energiu na prácu s deťmi. Je len veľkým šťastím, že eRko ponúka tak veľa skvelých akcií. Najväčším „nakopnutím“ bol jednoznačne základný kurz. Tam som tiež išla úplne sama z celého OC a bolo to to najlepšie, čo sa mohlo stať. Aj po troch rokoch stále vyťahujem svoje zápisky a spomienky, ktoré mi vždy pomôžu, keď neviem ako ďalej na stretkách či vo farnosti. Žiaľ, základný kurz je pre každého účastníka len jeden, no ja som našťastie zdedila po bratovi funkciu ZOF, a tak dostávam každého pol roka svoju dávku energie na maxistretkách. A tu sa eRko akcie nekončia, veď nás predsa čaká CSE…
Ak Ti niekto niekedy povie, že eRko dáva len deťom a nie animátorom, never mu. Iba animátor, ktorý toho dostal mnoho, môže rozdávať ďalej. Pýtaš sa, kto Ti niečo dá zadarmo? Je to jedine Boh, ktorý vložil snáď všetkým eRkárom do sŕdc ochotu poradiť či pomôcť. No Ty musíš spraviť prvý krok, tak vstaň a hľadaj to pravé eRko spoločenstvo, aby Ťa práca s deťmi na stretkách opäť začala baviť a napĺňať.
Pre Lusk 167 pripravila Lenka Špániková.
