Našou úlohou je ukázať deťom smer, posilniť v nich zručnosti a upozorniť ich na nebezpečenstvá.
Daniel Hevier, spisovateľ blízky deťom a mladým, autor viac ako 100 kníh, môže byť veľkou inšpiráciou pre deti, mladých, animátorov i rodičov. Ukazuje a radí nám, ako kráčať s deťmi v súčasnom svete. Povzbuďme sa slovami spisovateľa s eRkom v mene – Daniela HevieRka. ?
Ako ste trávili voľný čas v detstve?
Moje detstvo bolo krásne a úplne iné ako detstvo súčasných detí, ale v niečom bolo aj podobné. Mal som dve obdobia. Jedno bolo obdobím na ulici a na dvore. Po škole až do večera sme boli vonku. Celé mesto bola naša herňa, ihriská, lesíky, pivnice, skrýše, stromy boli pri nás ako obrovská detská izba. Druhé obdobie, keď sa ma zmocnila literatúra, umenie a tvorenie, som bol naopak utiahnutý doma. Vtedy ma rodičia museli vonku vyháňať, lebo som bol iba doma, čítal som a hral na klavíri.
Ako veľa času počas detstva ste trávili s obrazovkou?
Televíziu sme kúpili až keď som chodil na gymnázium, lebo moji rodičia si mysleli, že nám televíziu netreba. Ale, keď už som sa v televízii začal objavovať ako autor, už im bolo hlúpe chodiť sa pozerať na mňa k susedom, tak sme kúpili televízor. Väčšinu času, pokiaľ som bol doma, som čítal a hral na klavíri. Chodil som do knižníc, niekedy som počas dňa išiel aj do dvoch knižníc, aby som si mohol požičať viac kníh. V jedno obdobie som čítal dobrodružné príbehy, ktoré začali žiť až keď som ich dočítal, lebo som napodobňoval hlavných hrdinov. Zakladal som bandy, Rýchle šípy, skupinky. Nahováral som spolužiakov, aby sme si išli postaviť bunker, skrýšu, aby sme išli na výpravu.
Zakladal som bandy, Rýchle šípy, skupinky. Nahováral som spolužiakov, aby sme si išli postaviť bunker, skrýšu, aby sme išli na výpravu.
Keď ste zakladali bandy, to ste boli niečo ako animátor?
Dá sa to tak povedať, aj keď vtedy sa to tak nevolalo. Animátori boli tí, ktorí kreslili kreslené filmy, rozpohybovali postavičky. Ale bol som taký motivátor, hýbateľ. Ešte musím spomenúť veľkú, dôležitú epizódu, keď som po roku 1968 bol skaut. Nosil som klobúk, skautskú šatku, mal skautské meno…
Neskôr, keď som bol v deviatom ročníku, na začiatku gymnázia, som zhromažďoval okolo seba rôznych mladých ľudí. Založili sme divadlo poézie, kapelu, skladali sme pesničky. Vždy som rád pracoval v tíme, aj keď spisovateľstvo je skôr individuálne remeslo, v iných činnostiach som vyhľadával spoločenstvo. Fenoménom boli aj diskotéky, chodili sme aj na koncerty a neskôr i do kina.
Nedávno ste napísali knihu, ktorá sa volá Svet čaká na deti. Na aké deti teda svet čaká?
Dnešný svet čaká práve na deti, ktoré sú už v ňom, ktoré práve prichádzajú na svet. Mojou úlohou je upozorniť ich na to, pomôcť im pripraviť sa. Predpokladáme, že súčasný svet sa môže veľmi rýchlo meniť. Preto je našou úlohou ukázať deťom smer, cestu, posilniť v nich potrebné zručnosti alebo ich upozorniť na nebezpečenstvá.
Čo budú najdôležitejšie zručnosti a cnosti 21. storočia?
Určite bude vždy potrebné pestovať kreativitu, byť variabilný, reagovať na výzvy, na podnety. Ďalšia vec je samostatnosť, posilňovať schopnosť byť sám za seba, ale zároveň vedieť pracovať v tíme, v kolektíve. To znamená, že je potrebné zistiť, aké mám ja vlastnosti, ktoré sú pre spoločnosť, spoločenstvo potrebné. Je dôležité vedieť niečo potlačiť v sebe, zapojiť sa do verejnej služby a spolupracovať tam, kde som potrebný a užitočný. Bude podstatné rozvíjať empatiu, emocionálnu stránku, súcitiť so slabšími ľuďmi. Ďalšia hodnotná vlastnosť je to, ako narábať kontrolovane s technológiami i so všetkými možnosťami súčasnosti. Zároveň je potrebné pestovať stránku ľudskosti, mať túžby, snívať. Spoluprácu, kritické myslenie, teda vedieť vyhodnocovať informácie, používať vlastný intelekt a učiť sa celý život sú ďalšie hodnotné zručnosti.
Ako by sme my dospelí, mali deťom takúto cestu zrenia uľahčovať? Čo podľa Vás vo výchove funguje?
Máme jednu veľkú výhodu a zároveň zodpovednosť, že my sme tam už boli. Boli sme tam, kde sú teraz deti. Už sme mali 5, 15 rokov. Vieme z vlastného detstva, čo sme potrebovali, pociťovali, čo sme nedostávali, čo nás brzdilo. Najviac to deťom uľahčíme, keď im nebudeme nič uľahčovať. Teda v zdravej miere ich učiť cnostiam, ako je odriekanie, mať túžbu, nedostať všetko, čo si zmyslím na prvýkrát, niečo si aj zaslúžiť, niečoho sa vzdať alebo vedieť sa pokoriť, odprosiť, odpustiť – mať kresťanské cnosti.
Niekedy chcú rodičia cez dieťa realizovať to, čo sa im nepodarilo, čo oni nedosiahli. Je potrebné skôr počúvať deti, čo nám oni hovoria. Niekedy to hovorenie je veľmi bolestivé, lebo dieťa hovorí o svojom probléme neadekvátne, vzdorom, deštruktívnymi činmi, zlými partiami alebo upadnutím do závislostí. To všetko je volanie o pomoc. Tiež je dôležité dávať podnety deťom v miere. Nezahlcovať ich krúžkami, dopriať im čas na nič nerobenie, na hru, na detstvo aj na dobrú nudu, ktorá ho dokáže vyburcovať k aktivite. Najnebezpečnejšia nuda je tá, ktorá vzniká následkom mnohých podnetov (najmä z digitálnych technológií), že pre dieťa už nič nie je zaujímavé a všetko opúšťa po niekoľkých sekundách. Je potrebné pestovať v nich aj vytrvalosť, premáhanie sa. Čítanie, rozprávanie, počúvanie príbehov, rozvíjanie medzigeneračných vzťahov sú tiež vzácnymi činnosťami. Je nevyhnutné poukazovať na podstatu hodnôt, pretože nejde vždy o bohatstvo, o značku. Hodnotné môže byť aj to, čo je nenápadné a neviditeľné.
Najnebezpečnejšia nuda je tá, ktorá vzniká následkom mnohých podnetov (najmä z digitálnych technológií),
že pre dieťa už nič nie je zaujímavé a všetko opúšťa po niekoľkých sekundách.
Rozprávali sme aj o digitálnych technológiách. Vy osobne ste ich fanúšik alebo skôr naopak?
Chcem byť veľmi aktívny využívateľ, pokiaľ mi to stačia moje sily. Teraz sa učím písať SMS dvoma palcami, lebo doteraz som ťukal len jedným ako ďateľ. Zistil som, že to rozvíja aj kognitívne schopnosti, zručnosti aj istú mozgovú činnosť. Idem si teraz kúpiť grafický tablet, takže budem kresliť a vyfarbovať na tablete. Používam internet, to je úžasná vec. Som sledovateľ Facebooku, ale som aj aktívny prispievateľ. Mám tam niekoľko skupín, kde pracujem s ľuďmi, dávam im všelijaké úlohy a oni sa zapájajú. Menej je to na Instagrame. To mi až tak nejde, ale chcem sa to naučiť využívať lepšie, lebo deti až tak Facebook nepoužívajú. Počúvam hudbu, akú počúvajú deti a mladí. Chcem im porozumieť, o akú módu, trendy, hry sa zaujímajú. Čím som starší, tým viac im chcem rozumieť, lebo tá priepasť by sa zväčšovala. Dobrovoľne nám to nepovedia, ale ak majú v nás dôveru, povedia všetko.
V septembri bude mať eRko 30 rokov. Vo svete, ktorý sa nám dnes otvára, kde vidíte hlavnú úlohu, eRkárov?
Je úžasné, že to trvá už 30 rokov, pretože nie je ťažké niečo naštartovať, ale udržať niť a kontinuitu. Je dobré, že to robia mladí ľudia, ktorí sú mediátormi, prostredníkmi, medzi dospelými a deťmi. Sú to ich starší priatelia a je dôležité, že sa to odohráva v reálnom čase a priestore, že ide o osobné stretnutia, pretože na to už dnes nie je veľa možností. Taktiež je tu ešte škola, ale to je 5 hodín, pričom sa väčšinou deti vidia od chrbta, keď sedia za sebou. Ale takéto živé stretnutia, kontakty, vzťahy chýbajú. Tiež treba neustále sledovať technológie, lebo sa to mení. Je potrebné poznať, čo sa deťom páči, čo uznávajú, aké majú vzory, idoly v športe, v hudbe a dôležité je aj zisťovať, prečo sa im to páči, aj keď nám sa to niekedy nepáči.
Chcem povzbudiť týchto mladých, aby to vydržali. Ďakujem im za to, že to robia dobrovoľne.
Za eRko sa s Danielom Hevierom zhovárali Dominika Bujdáková a Juraj Králik
