Naša eRkárka Emily Bachanová sa v sobotu 17.10.2015 vybrala s dobrovoľníkmi z The English International School of Bratislava na maďarsko-rakúsku hranicu. Bol to deň, kedy do pohraničia medzi Maďarskom a Rakúskom prišli posledné dva vlaky (v piatok 16.10. uzavrelo Maďarsko svoju hranicu s Chorvátskom). Pozrime sa na tento výnimočný deň cez jej pohľad.
Vykladanie oblečenia a všetkých vecí, príprava na príchod vlaku s 1 400 utečencami.
Oblečenie a všetky veci sme sa snažili roztriediť a dať na kôpky: mužské, detské a ženské. (Ako prvé sa rozobrali topánky, nohavice, bundy, čiapky a rukavice.) Úplne super bolo, keď k nám počas rozkladania prišiel jeden pán, že cestuje z Rumunska, z nejakej akcie a že má pár vecí v aute. Tak nám doniesol plnú krabicu, bolo v nej napríklad aj veľa pršiplášťov (úplne nových). Taktiež tesne predtým, ako prišli prvý utečenci z vlaku, doviezla jedna pani z Rakúska plné auto oblečenia, ktoré zozbierala od susedov (tak veľa parádnych kopačiek tam bolo :). Keďže ich doniesla tak dosť na tesno, nestíhali sme to roztrieďovať a tak ostala ešte s nami a pomáhala nám aj “obsluhovať” prvých utečencov.
Dobrovoľníci z rôznych krajín čakajú na príchod vlaku, teraz je priestor dopĺňať si informácie, spoznávať sa. Nie je tam nikto, kto by celú pomoc organizoval, sú tam len ľudia, ktorí sa organizujú sami, tým pádom chýbajú informácie, kedy príde vlak, koľko vlakov príde, koľko tam bude ľudí a podobne. Dokonca sa v začiatkoch stávalo, že ich niekedy aj polícia vôbec nepustila pomáhať, dosť prísne sa to kontrolovalo. Teraz to už bolo jednoduchšie, a keď si vytvorili navzájom vzťahy, tak si posúvali informácie. Najviac dobrovoľníkov bolo zo Švajčiarska (tí sa menili aj na zmeny, takže boli oddýchnutí). Boli tam aj maďarskí maltskí rytieri a dobrovoľníci, Američania, Angličania, jedna Sýrčanka, ktorá prekladala utečencom, možno ešte pár iných dobrovoľníkov a Slováci. Zo Slovenska tam v tom čase ako sme boli my, boli záchranári z Dunajskej Stredy (neskôr prišla ešte iná záchranárska posila), stan dobrovoľníkov a my. Tiež nám spestriť sobotňajšie popoludnie prišli slečny z rakúskeho červeného kríža, lebo mali na rakúskej strane menej roboty :).
Prichádzajú prvý utečenci. Keď sme pred 10tou odchádzali z Bratislavy, britská rodinka (rodičia a 6 ročná Moly), ktorá to mala celé na starosti, nám vraveli, že podľa informácií, ktoré zháňali celú noc, má v sobotu prísť na maďarsko-rakúsku hranicu posledný vlak medzi 7mou a 10tou hodinou ráno. Keď sme o 11tej dorazili na miesto, zistili sme, že ten vlak príde o 12tej. Tesne pred 12tou nás jedna dobrovoľníčka upozornila, že sa máme pripraviť na všetko, pretože vo vlaku je do 2000 ľudí, ktorí 23 hodín vlak nesmeli opustiť. A až neskôr sme sa dozvedeli, že po tom “poslednom” vlaku príde ešte jeden, ktorý bude naozaj posledný.
Takto utečenci prechádzali svoju 4 či 5 kilometrovú cestu od vlakovej stanice v maďarskej dedine Hegyeshalom na rakúske hranice, kde po nich mali prísť autobusy. Myslím, že ja som zažila asi najpokojnejšiu a najlepšiu atmosféru, pretože počas soboty bolo veľmi pekné počasie, hoci bola zima, nepršalo a hlavne svietilo slnko.
Koho by ste medzi utečencami našli? Napríklad staršie páry.
Áno, väčšina utečencov boli muži. Najviac bolo tých, ktorí chodili so svojimi rodinami a mladí, ktorí nemali rodiny chodili väčšinou po skupinách. Takto si našli priestor medzi autami na preoblečenie. Možno by vás prekvapilo, ako to bolo s neporiadkom a nevďakom o ktorom sa v médiách veľa hovorí. Je to trošku inak, veľmi chýbali odpadkové koše, hoci ich tam niekoľko bolo, boli už plné, keď sme na hranicu dorazili. Keď prišli utečenci a menili si oblečenie a obuv, nemali kde staré veci dávať, tak ich nechávali po zemi, avšak keď nás videli niečo zbierať do igelitových tašiek, tak hneď pomáhali. A konkrétne títo na fotke od Aďky dostali tašky, a hoci Aďka nehovorí po anglicky, hneď pochopili a urobili si po sebe poriadok. Sú to normálni civilizovaní ľudia, ktorí naozaj veľmi ďakovali za všetko. Čo už sa u nás niekedy
Tí, ktorí si chceli oddýchnuť a zjesť jedlo, ktoré dostali, si hľadali najlepšie miesta. Ak už miesto nebolo, zložili si všetky svoje veci aj uprostred cesty a tak chodili k jednotlivým stánkom. Väčšinou sa tak zhromažďovali celé rodiny na nejakom mieste a šli hľadať veci, ktoré by sa im zišli.
Neviem ako to bolo na začiatku, keď začali chodiť vlaky, ale môžem s čistým svedomím povedať, že v tých našich posledných dvoch bolo veľmi veľa detí a mladých rodiniek. Žiadny potenciálni teroristi, ale milí, no žiaľ už veľmi smutní a unavení ľudia, ktorí túžia po lepšom živote, či už pre seba alebo svoje rodiny.
Bolo tam veľa matiek s malými deťmi.
Skúste si predstaviť, že si na dlhú cestu so sebou máte zobrať tie najdôležitejšie veci. Táto rodinka je na tom ešte celkom dobre oproti niektorým, ktorí so sebou niesli len igelitky, ktoré dostali. Veľmi silné pre mňa bolo, keď sa pri nás zastavil asi tak 4 ročný chlapček a na chrbte mal malý ruksačik asi s 3ma plyšákmi, celými zablatenými. Bol to pre neho najväčší poklad, ktorý mal. Premýšľala som nad tým, aké hračky by si asi zbalili so sebou deti v jeho veku, ktoré poznám. Deti, ktoré majú plnú obývačku hračiek a majú ich už tak veľa, že sa s nimi ani nehrajú.
Tak veľa krásnych detí tam bolo ako toto dievčatko.
Thank you, thank you, thank you sir. Boli veľmi vďační.
Cestou z Bratislavy som si myslela, ako sa budem s každým rozprávať a zisťovať (pre moju zvedavosť) odkiaľ idú a ako dlho, aký je ich príbeh. No na mieste som zistila, že toho nie som schopná. Áno, moja angličtina je na tom veľmi biedne, ale to nebol ten dôvod. Ja som jednoducho nemohla zo seba dostať ani otázku. S pár ľuďmi som sa rozprávala, ale väčšinou mi stačilo zadívať sa im do očí, pozorovať ich reakcie a vymeniť si s nimi úsmev. To bolo pre mňa hodnotnejšie ako počuť ich príbeh. A myslím si, že aj pre nich.
Sýrska dobrovoľníčka, ktorá sprevádzala utečencov, ktorí sa nevedeli dorozumieť a tiež behala pomedzi stánky a zháňala konkrétne veci pre konkrétnych ľudí.
Tu je dôkaz, že futbal jeden z najpopulárnejších športov na svete :). Každé dieťa sa potrebuje hrať, hoci si neuvedomuje, čo sa v týchto dňoch deje. Ako sa mení jeho život.
Prvý vlak bol plný ľudí, ktorí mali ešte horšie zničené topánky a dokonca niektorí ani topánky nemali. Jeden zo silných zážitkov bol pre mňa ten, keď si odo mňa jeden pán prosil topánky. Odpovedala som tak ako väčšine, keď sa ma pýtali, že ma to mrzí, ale už nie sú. On sa na mňa usmial a povedal, že to nevadí. A potom mi padol zrak na jeho nohy, vtedy som zistila, že prišiel len v zablatených ponožkách.
Muž prišiel vymeniť dáždnik za pršiplášť. A pri tejto fotke by som sa chcela podeliť aj o iné situácie, ktoré sa stali. Boli veľmi solidárni. Stalo sa, že si jedna rodinka povyberala teplé veci, a po chvíli pár z tých vecí doniesol muž naspäť, že tieto nepotrebujú. Keby boli takí nevďační ako sa o nich hovorí, asi by ich len tak odhodili. Takýchto situácií tam bolo veľa. Tiež mi Zuzka spomínala, že keď mali pred týždňom krabicu plnú plienok, mamičky s deťmi si brali tak maximálne 2 alebo 3. Hoci im Zuzka ponúkala viac, ukázali len smerom dozadu, že za nimi idú ďalšie, aby im zvýšilo. Samozrejme, našli sa aj takí utečenci, ktorí mysleli len na seba, ale tých bolo minimum.
Príprava cesty ku hranici. Čaká sa na vlak č. 2, ktorý bude posledným, ktorý dovezie utečencov ku tomuto miestu, pretože o polnoci v piatok sa uzavreli chorvátsko-maďarské hranice odkiaľ utečencov vozili na túto hranicu. Je to čas, kedy sa upratovalo, dopĺňali zásoby, niektorí dobrovoľníci odišli, ak im už veci na rozdanie nezostali, iní zase prišli. Pár reportérov robilo rozhovory, a inak sa utužovali a vytvárali vzťahy medzi tými, ktorí tu chodia pravidelne pomáhať, alebo prišli prvýkrát.
Orientačné tabule pre utečencov.
Jedni z prvých z druhého vlaku. Bolo vidno rozdiely medzi utečencami. V prvom vlaku sa viezli asi z chudobnejšieho regiónu, boli viac zablatení a potrebovali aj viac oblečenia, či už si vymeniť, alebo doplniť. Ten druhý vlak doviezol menej ľudí, ktorí buď cestovali z mesta, alebo si už stihli niekde oblečenie doplniť, oni zase viac ocenili jedlo. Čo si však môžete všimnúť na tejto fotke, je prístup Švajčiarskych dobrovoľníkov. Ten pán úplne vpravo deťom rozdával kinderká a to riadne super spôsobom. Určite robí klauna :). Aj toto je dôležitá služba, rozdávať seba, rozdávať
Naša malá 6 ročná Moly naplno realizuje DČP priamo v teréne. Rozdávala sladkosti deťom. Veľmi pozitívne na mňa zapôsobila celá britská rodinka a tiež spôsob ako vedú rodičia svoju dcérku k pomoci druhým. Tak veľmi pomáhala, nosila veci, triedila, vedela sa podeliť a pritom to robila s radosťou a úsmevom.
Americký chlapec (9/10 ročný), ktorý s rodičmi na hranici nebol prvýkrát. Tiež si stále všímal všetkých okolo asnažil sa pomáhať. Bolo vidno, že to nerobí z donútenia, kvôli rodičom, ale už sám z vlastnej vôle. Som šťastná, že som
mohla byť svedkom toho, ako niekedy deti pomôžu viac ako dospelí, ktorí viac riešia svoj strach a predsudky.
Som veľmi vďačná
Ešte veľa by sa dalo napísať o ľuďoch, situáciách a všetkom čo sa dialo, ale aj tak by to dostatočne nevystihlo tie pocity, ktoré vo mne ostali.
Som veľmi vďačná, že som dostala možnosť pripojiť sa ku skvelým ľuďom, ktorí sa už viackrát vybrali na rakúsko-maďarské hranice a venovali svoj čas ľuďom (utečencom, migrantom – myslím si, že všetkým tým dobrovoľníkom a ľuďom, ktorí sa rozhodli pomôcť je to úplne jedno). Škoda, že sa málo hovorí o tom, ako sa dá pomôcť, ku komu sa pridať a podobne.
Keď som v piatok dostávala inštrukcie cez smsky a krátke telefonáty, že to bude riadne dobrodružstvo a žiadna romantika, premýšľala som nad tým, prečo tam vlastne chcem ísť? S čím ja môžem pomôcť? Veď sa neodvážim ani šoférovať cudzie auto, moja angličtina je už dávno kdesi zabudnutá a ani variť pre 200 ľudí neviem. Zistila som, že dôležitejšie bolo byť tam, niečo podať, prejaviť úctu, pozdraviť sa, usmiať sa, pozrieť sa priamo do očí ľudí. Vzdávam hold všetkým ľuďom, ktorí tam chodili pravidelne, niektorí cez víkendy, iní každý deň, iní v noci, aby dali zo seba to, čím vedia pomôcť a taktiež tým, ktorí sa tam na chvíľu zastavili, aby prejavili spolupatričnosť. Tých ľudí bolo a je určite veľmi veľa, len sa tým nebudú tak veľmi chváliť, aby si to druhí všimli.
A vďaka Ti Pane, že som počas tej jednej soboty mohla pochopiť a získať tak veľa. Ty si ľudí stvoril tak odlišných a pritom tak jedinečných a krásnych. Naozaj nezáleží na farbe pleti, či krajine, kde sa človek narodil, stále je veľkým darom pre svet a ja ďakujem za každého, koho som aspoň na pár sekúnd či minút na hraniciach stretla, pretože veľmi obohatil môj život, hoci sa o tom nikdy nedozvie.
Emily
