Udalosť, o ktorej rozpráva Lukáš, patrí medzi jeho obľúbené témy: milosrdenstvo Pánovo. A vlastne ani nie tak Lukášova téma, ide totiž o rozhodujúcu vlastnosť samého Krista, ktorý prišiel na svet spasiť hriešnikov (porov. Lk 5, 32).
Vo vtedajších časoch sa stolovalo v kruhu, pričom stolujúci akoby ležali okolo stola, opierajúc sa oň jednou rukou, kým druhou si brali z jedla (porov. Jn 13, 25). Žena teda ľahko mohla pristúpiť k Ježišovi zozadu, keďže mu trčali iba nohy. Vôbec, ľahko prenikla do spoločnosti stolujúcich, keďže dom farizeja bol pravdepodobne otvorený; jedlo sa akoby na terase, uprostred stĺporadia. Žena hriešnica (možno cudzoložnica) najskôr na podobnú príležitosť čakala. Najprv oľutovala svoj hriech, potom šla za Ježišom s prosbou o odpustenie a napokon začala žiť celkom nový život, úplne odlišný od toho predchádzajúceho.
Keď sa priblížila k Ježišovi, zmáčala mu nohy svojimi slzami, poutierala ich svojimi vlasmi a natrela voňavým olejom, ktorý si so sebou priniesla. V tom čase bolo zvykom poumývať hosťovi nohy, keď prišiel z cesty. Túto prácu vykonávali otroci alebo samotní hostitelia. Ako vidíme, Ježiš napomenul farizeja Šimona, že sa ohľadne toho nemal k činu. Vieme, že túto úlohu na seba vzal samotný Pán, keď poumýval nohy svojim učeníkom (porov. Jn 13, 5.14-15).
Oproti príkladu, ktorý dal Ježiš Šimonovi a v ktorom bude pána mať viac rád ten, komu pán viac odpustil, je to pri hriešnej žene akosi naopak: „Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje,“ povedal jej Ježiš (47. verš). A teda najprv milovala, až tak jej bolo odpustené. Iný preklad uvádza: „Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, čo dokázala svojou veľkou láskou.“ Medzi farizejom a touto ženou je veľký rozdiel. Dokonca celý tento príbeh je plný podobných kontrastov: spravodlivý farizej – hriešna žena, farizejovo povýšenectvo – pokora ženy, hlava – nohy, voda – slzy, pohrdnutie ženou zo strany farizeja – láskavé prijatie zo strany Ježiša, odpustiť 50 denárov – odpustiť 500, menej milovať – veľa milovať a pod.
Dokáže si vôbec niekto z nás predstaviť, akú veľkú lásku k Ježišovi mala táto žena? Vie si niekto vôbec čo len predstaviť takúto lásku? Keď ideme na spoveď, povieme hriechy, dostaneme rozhrešenie a ideme ďalej. A málokedy sa v našich životoch aj niečo zmení. Hriešna žena svoje zlé skutky oľutovala v hĺbke srdca, a najmä: citlivo prežívala, ako veľmi zranila Ježišovo srdce, jeho lásku k nej. Povedala si: Ak ma tento Ježiš tak veľmi miluje, aj ja milujem jeho a viac už nemôžem žiť, ako som žila predtým.
Pán Ježiš svoju lásku k ľuďom potvrdil preliatím vlastnej krvi na kríži. Všetkých nás vykúpil. Avšak teraz čaká, že mu jeho lásku k nám opätujeme. Veď nie všetci, ktorí ním boli vykúpení, budú aj spasení. A koľko nám Ježiš odpustil! Nekonečne veľa, veď sa poznáme. Podľa podobenstva, ktoré si vypočul Šimon, to bolo 500 denárov, podľa podobenstva o nemilosrdnom sluhovi 10 000 talentov (porov. Mt 18, 23-35). Sú to len obrazné pomenovania skutočnej závažnosti hriechu. Kajúca žena však na rozdiel od sluhu, ktorý nepreukázal milosrdenstvo, mocne zakúsila a vo svojom vnútri prijala, akú obrovskú milosť jej Pán Ježiš udelil. Ak ju aj my prijmeme, dokážeme odpúšťať tiež našim blížnym. Ak ju prijmeme, budeme bojovať do krvi proti každému hriechu (porov. Hebr 12, 4). Ak ju prijmeme, už nikdy pre nás žiadna spoveď nebude rutinou, urobením si čiarky po splnení povinnosti, lež stane sa pokorným stretnutím s milosrdným a láskavým Pánom.
Kajúca žena uznala Božiu zvrchovanosť nad sebou, padla Ježišovi k nohám. V jej konaní nebola ani štipka pýchy. Stala sa blahoslavenou svojou chudobou duchom a tiež blahoslavenou plačúcou, keď pred Bohom spoznala hriešny stav, v ktorom sa nachádzala. Hneď na to oplakala svoje hriechy (porov. Mt 5, 3-4).
Táto žena darovala Ježišovi celé svoje srdce. Voňavým olejom, ktorý predtým azda používala na zvýraznenie svojej telesnej príťažlivosti, teraz poslúžila svojmu Pánovi. Tak splnila požiadavku apoštola Pavla na premenu človeka: „Ako ste vydávali svoje údy na neprávosť, keď slúžili nečistote a neprávosti, tak teraz vydávajte svoje údy na posvätenie, aby slúžili spravodlivosti.“ (Rim 6, 19) Žena prejavila Ježišovi najväčšiu možnú úctu a on voči tomu zostal takpovediac bezmocný; samotný Boh s úžasom a dojatím pozoroval jej počínanie a prepustil ju v pokoji (verš 50). Domov odišla ospravedlnená ako mýtnik z iného Ježišovho podobenstva (porov. Lk 18, 13-14). Opravdivá ľútosť nad našimi hriechmi pohýna Boha k tomu, že nám ich odpúšťa.
Ako kráľa Dávida premohla takáto ľútosť nad tým, čo spáchal (porov. 2 Sam 12, 13), ako kajúcu ženu premohla Ježišova milosrdná láska, ako sa apoštol Pavol s vnútornou bolesťou zbavoval svojej pýchy (Flp 3, 8-9), ako Jeruzalemčanov pichlo v srdci na Turíce po Petrovej reči (porov. Sk 2, 37), tak aj ďalší ľudia už odovzdali svoje srdcia a životy Kristovi.
Pridajme sa k nim aj my a náš život sa obráti o 180 stupňov, obráti sa k živému Bohu a dôvere v neho. Aj my potom budeme Ježišom prijatí a povzbudení jeho láskavými slovami.
Pre Lusk 156 v rámci ročnej témy Viac radosti pripravil Marcel Bakoš.
