“Verím, že ma má Boh rád a chce, aby som bol šťastný, rozprávam sa s Ním cez modlitbu, čerpám silu zo sviatostí, čítam Sväté Písmo, zapájam sa do života Cirkvi, svedčím o viere svojím životom.”
Uvedomila som si, že je načase oprášiť hodnoty eRka a posvietiť si na to, ako ich žijeme v praxi. Keď som rozmýšľala nad prvou z nich – živou vierou, hneď mi napadol tento citát: „Verím, pomôž moje nevere.“ A tak som sa pozrela na celú biblickú udalosť, s ktorou sa spája.
Marek 9,14-29: Keď prišli k učeníkom, videli okolo nich veľký zástup...
… a zákonníkov, ako sa s nimi hádajú. A všetok ľud, len čo ho zazrel, užasol. Bežali k nemu a pozdravovali ho. On sa ich opýtal: „O čom sa s nimi hádate?“ Jeden zo zástupu mu odpovedal: „Učiteľ, priviedol som k tebe svojho syna, posadnutého nemým duchom. Kdekoľvek ho schytí, zhodí ho, idú mu peny, škrípe zubami a chradne. Povedal som tvojim učeníkom, aby ho vyhnali, ale nemohli.“ On im povedal: „Neveriace pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokedy vás mám ešte trpieť? Priveďte ho ku mne!“ I priviedli ho k nemu. Len čo ho duch zbadal, zalomcoval chlapcom, ten sa zrútil na zem, zvíjal sa a išli mu peny. Ježiš sa opýtal jeho otca: „Odkedy sa mu to stáva?“ On odpovedal: „Od detstva. A často ho vrhol aj do ohňa a do vody, aby ho zahubil. Ale ak niečo môžeš, zľutuj sa nad nami a pomôž nám!“ Ježiš mu povedal: „Ak môžeš?! Všetko je možné tomu, kto verí.“ A chlapcov otec hneď vykríkol: „Verím. Pomôž mojej nevere!“ Keď Ježiš videl, že sa zbieha zástup, pohrozil nečistému duchu: „Nemý a hluchý duch, ja ti rozkazujem: Vyjdi z neho a už nikdy doň nevchádzaj!“ Ten vykríkol, mocne ním zalomcoval a vyšiel. Chlapec ostal ako mŕtvy, takže mnohí vraveli: „Zomrel.“ Ale Ježiš ho chytil za ruku, zdvihol ho a on vstal. Keď potom vošiel do domu a boli sami, učeníci sa ho spýtali: „Prečo sme ho nemohli vyhnať my?“ On im povedal: „Tento druh nemožno vyhnať ničím, iba modlitbou.“
(Marek 9,14-29)
Ježiš je pre mňa v tomto príbehu mužom živej viery, je akýmsi vzorom eRku ako žiť túto hodnotu v praxi. Nechcem tým povedať, že všetci eRkári majú byť exorcisti. Tvrdím však, že aj my máme špeciálne poslanie pre túto spoločnosť – stáť pri deťoch ako ich priatelia a tým ich „liečiť“. Naše stretká nie sú len miestom hry, ale sprevádzaním maličkých na ich ceste dozrievania na zrelých kresťanov.
Kvôli rôznym ťažkostiam, ktorými si súčasná rodina prechádza to však samy nezvládneme. Ani Ježiš chlapca neuzdravuje len tak hocikedy. Celý príbeh sa deje až po jeho príchode z premenenia na hore Tábor. Jeho odev možno ešte žiaril z premenenia, celý ľud totiž užasol, keď ho videl. Bol v prítomnosti Boha a až tak prichádza slúžiť. Na konci vysvetľuje, prečo sa ostatným učeníkom nepodarilo chlapca uzdraviť: „Tento druh nemožno vyhnať inak, iba modlitbou.“ Bez modlitby máme iba sterilný pohľad na Ježiša. Nezažívame intimitu, ktorou sa naša viera stáva živou. Ak bez našej živej viery deťom na stretku o viere hovoríme, nečudujme sa, že sa nemenia. Príďme najprv k Bohu (na horu Tábor), až potom k deťom na stretko (ku chorému chlapcovi).
Viera totiž nie je patent a aj my potrebujeme pomoc s našou neverou. Mať pochybnosti je však správne. To je tiež aspekt živej viery. V skutočnosti, ak sa svojimi pochybnosťami nezaoberáme, dávame im priestor nerušene rásť. Ak naša viera prejde skúškami pochybností a otázok, bude cennejšia, kvalitnejšia a pevnejšia ako v ohni preskúšané zlato (1Pet 1,7). Konfrontujme denne našu vieru, pýtajme sa seba, Boha, Cirkvi prečo veríme. Hľadajme odpovede a neuverme prvej knihe, ktorú chytíme do ruky. Boh je tak neobsiahnuteľný, že by bola škoda poznať ho len z jedného uhla pohľadu.
Ježišova viera však neostáva len pri ňom samom. Po premenení sa mohol prechádzať medzi ľudom a „všetok ľud, len čo by ho zazrel, užasol by“. On však prichádza, aby sa sklonil k problému druhého. Jeho živá viera vystupuje zo seba k druhému. „Viera bez skutkov je mŕtva.“ (Jk 2,17) V príbehu vidíme, že „viera Ježiša spolupôsobila s jeho skutkami a že skutkami dosiahla viera dokonalosť“. (Jk 2,22). Do takýchto skutkov viery sme ako eRkári pozvaní každou akciou, každým stretkom, ktoré robíme pre dobro iných. To je naše uzdravovanie.
Vidíme teda, že hodnota živej viery eRka spočíva v 2 dôležitých bodoch – živej viere v mojom vnútri (rozprávam sa s Ním cez modlitbu, čerpám silu zo sviatostí, čítam Sväté Písmo) a viere, ktorá vystupuje pre druhého (zapájam sa do života Cirkvi, svedčím o viere svojím životom). Nezabúdajme, že pochybnosti sú ako hnojivo pre rast pevnejšej viery, nebráňme sa im, ale radšej na ne hľadajme odpovede. Poďme na hĺbku našej živej viery… Aj túto Veľkú noc, aj dnes.
Veronika Veve Bruncková, Územie Orava-Liptov
Rád píšeš blogy? Nikdy si nijaký nenapísal, ale občas máš túžbu vyjadriť sa k témam, ktorými eRko žije? Chceš ukázať druhým, ako sa zaujímame o našu spoločnosť?
Pridaj sa do tímu eRko blogu. Napíš nám na veronika.brunckova@gmail.com
