Nielen “počutí”
Slovo „participácia” počúvame v poslednej dobe veľmi často. Niekedy až tak často, že sa už ani nezamýšľame nad jeho obsahom. Stala sa frázou v oblasti práce s deťmi a mladými ľuďmi. Participácia v skratke znamená právo detí a mladých ľudí vyjadriť svoj názor a byť vypočutí. Pozor, nielen počutí, ale vypočutí – to znamená, že názory, pohľady, návrhy, myšlienky, podnety detí a mladých ľudí nemajú len priestor zaznieť (do stratena, ako tomu často býva), ale sú vážne posúdené a v rámci možností zohľadnené, uvedené do praxe. Zároveň je s deťmi a mladými ľuďmi rozdiskutované, prečo tie či oné nápady sa dajú realizovať a prečo niektoré nie, spoločne sa na ich uvádzaní do praxe pracuje, spoločne sa vyhodnocuje úspech realizácie, navrhujú zmeny do budúcna.
Radostnou cestou SPOLU
Niekto by mohol povedať, že naše stretká participáciu nepotrebujú. Pre deti máme pripravených množstvo zaujímavých stretiek s výchovnými témami, tvorivými aktivitami, veselými hrami. Ak sa to deťom nepáči, môžu si nájsť inú aktivitu, organizáciu, zostať doma – takto môžu uplatniť svoje právo na vyjadrenie vlastného názoru. Tento prístup je síce na prvý pohľad legitímny, ale môže mať za následok postupné ubúdanie detí na našich stretkách. Zároveň takýto prístup môže byť vo veľkej miere vzdaním sa veľkého plánu, ktorý v eRku máme: „Radostnou cestou svedectva viery kráčame spoločne malí i veľkí” a jeho zúženie na „Radostnou cestou svedectva viery kráčame spoločne tí, ktorí sa veľkým prispôsobia”. Je preto lepšie pozerať sa na participáciu ako na samostatný výchovný cieľ a ako na prostriedok posilňovania spoločenstva.
Pozerať sa na participáciu ako na samotný výchovný cieľ znamená, že cielene vytvárame priestor pre deti, aby svoj názor prejavovali, diskutovali o ňom, hľadali možnosti jeho uplatnenia. Tento prístup je vyjadrením nášho partnerského a rešpektujúceho prístupu k deťom. Naše stretko nie je o animátorovi, ktorý má „navrch” lebo je starší, skúsenejší, bol na školeniach a kurzoch o práci s deťmi, je vedúcim skupinky a preto má posledné slovo. Uplatňovanie participatívneho prístupu učí deti preberať zodpovednosť za seba samých, za skupinku, ktorej sú súčasťou. Zároveň participáciou prispievame k budovaniu spoločenstva na stretku, pretože už to nie je len stretko vedúceho, ktorý všetko organizuje, riadi, ale je to stretko, kde sme za seba a za to, čo robíme, spoluzodpovední všetci.
Ako na to
Aby deti mohli participovať, musia sa naučiť formulovať svoj názor, nebáť sa ho povedať pred ostatnými, zdôvodňovať a vedieť uviesť argumenty prečo si to či ono myslia, presvedčiť druhých o svojom názore, získať ich na svoju stranu, diskutovať o možnostiach, alternatívach, konfrontovať sa s názormi iných (nenásilne a neútočne), prijímať a dávať kritiku, upravovať svoj názor, učiť sa vzdať časti svojich nárokov, prepájať myšlienky svoje a iných, hľadať kompromisy, formulovať v dialógu riešenie. Ako vidíme, ide o sadu veľmi veľa zručností, ktoré neraz chýbajú aj samotným dospelým. Preto jedným z dôležitých krokov na ceste k participácii je učiť deti týmto, predovšetkým komunikačným zručnostiam, ale aj postojom úcty a rešpektu voči názorom druhých, trpezlivosti a pod.
Po rebríku participácie
Jedným z pravidiel participácie je, že deti majú možnosť vyjadriť svoj názor a byť vypočuté primerane svojmu veku, životným skúsenostiam a schopnostiam, ktoré majú. To znamená, že postupne, ako deti na našom stretku rastú, dávame im väčšie a väčšie možnosti ovplyvňovať čo na stretku robíme a kam ako spoločenstvo počas roka smerujeme. Základom je informovanie – deti vedia, čo sa na stretku deje, čo od neho očakávať a môžu sa rozhodnúť, či toto je pre nich to, čo robiť chcú, na čom sa chcú zúčastňovať. Ďalším krokom je vypočutie a zohľadnenie názorov detí – deti majú napríklad možnosť povedať, či sa chcú radšej hrať alebo tvoriť, či sa chcú hrať tú alebo onú hru. Zároveň vytvárame priestor pre deti, aby povedali, akým témam a aktivitám sa chcú na stretku venovať – toto je asi najčastejšia aktivita našich stretiek na začiatku školského roka. Dôležité je, aby nebola aktivitou pre aktivitu, ale aby podnety detí sa reálne počas roka odrazili na témach a v aktivitách nášho stretka. To je „vážne posudzovanie pripomienok detí” a nielen „dekorácia” alebo „akože participácia”.
Ďalším stupňom participácie je zdieľanie rozhodovania a zodpovednosti. Deje sa tak napríklad pri rozhodovaní o spoločnom výlete. Necháme deti, nech prídu s nápadmi, nech si naštudujú informácie, posúdia jednotlivé nápady, ich realizovateľnosť, plánujú výlet a podelia si úlohy pre jeho zabezpečenie. Súčasťou participácie je aj získavanie spätnej väzby na činnosť stretka, animátora, celkovú spokojnosť so smerovaním stretka a vyváženosťou aktivít počas roka. Deti preberajú hodnotiacu úlohu. Nemalo by ísť však len o jednostranné posúdenie, mali by sme ich viesť ku konštruktívnemu vyjadreniu názoru, ktorý poriadne zdôvodnia a tiež môžu pomenovať, akú úlohu vidia aj pre seba, aby sa činnosť stretka postupne vylepšovala.
Všetky tieto veci, ktoré sa deti na našom stretku učia v bezpečnej atmosfére sú pre nich užitočné aj v živote mimo stretka – doma v rodine, v škole, medzi kamarátmi, pomáhajú z nich vychovávať to, čo zvykneme označovať ako aktívny občan a kresťan, ktorý sa nebojí meniť veci okolo seba, vie ich pomenovať a má odvahu a silu vysúkať si rukávy.
Otázky pre mňa:
- Keď sa rozprávam s priateľmi, hovorím o „mojom stretku“ alebo „našom stretku“?
- Do akej miery si pripúšťam, že aj deti môžu ovplyvňovať smerovanie nášho stretka?
- Nakoľko deti v našom stretku zažívajú to, že majú zodpovednosť za druhých?
Aktivita na reflexiu:
Predstav si vašu obec/komunitu ako záhradku, o ktorú sa spoločne staráte. Ktorý “záhon” môže práve vaše stretko skrášliť/postarať sa oň? V zamýšľaní ti pomôže aj pracovný list, kde nájdeš znázornený aj samotný rebrík detskej participácie.
Použité zdroje:
Môj stretkoblok, s. 83 – 84
Workshop “V spoločnom nasadení”, maxistretká jeseň 2018
