Mária Gabriela je patrónka našej ročnej témy Pod jedným Slnkom. Táto mladá blahoslavená je pre nás vzorom v budovaní jednoty a úcty ku každému. Na priblíženie jej života sme pre vás preložili a pripravili článok amerického trapistu Marka Scotta s názvom Neurobiť nič, dosiahnuť všetko: Blahoslavená Mária Gabriela od Jednoty. Prinášame vám druhú časť článku s názvom Skutok viery, ktorý vám viac už konkrétne priblíži život Márie Gabriely, jej rozhodnutie obetovať svoj život za jednotu kresťanov, ako i jej spojenie s Týždňom modlitieb za jednotu kresťanov. Prajeme príjemné čítanie.
Prvá časť článku
(2) Skutok viery
V nedeľu 16. januára 1938 sa na kláštornej kapitule zhromaždilo päťdesiat mníšok komunity trapistiek z Grottaferraty neďaleko Ríma, aby si vypočuli slová ich matky predstavenej, matky Pie Gullini. Bola medzi nimi aj dvadsaťtriročná sestra Mária Gabriela Sagheddu. Práve v tú nedeľu matka Pia nahlas predčítala a komentovala trakt Paula Couturiera, ktorým v roku 1938 oznámil „Týždeň jednoty“, dnes známy ako „Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov“.
„Týždeň jednoty“ bol každoročnou modlitbovou „výpravou“ od 18. do 25. januára s cieľom uzdraviť rozdelenie a znovuzjednotiť Cirkev. V roku 1932 začal francúzsky kňaz Paul Couturier aktívne podporovať Týždeň jednoty, pričom mu zapožičal svoju myšlienku „duchovného ekumenizmu“. Pochopil, že vonkajšej materiálnej jednote musí predchádzať základná vnútorná jednota vyjadrená veľkým počtom duší modliacich sa a obetujúcich sa v jednote s Ježišovou obetou. Rád si predstavoval „neviditeľný kláštor“, komunitu modlitby a obety, ktorá nebola obmedzená denomináciou alebo životným stavom. V roku 1936 vydal otec Paul svoj prvý trakt.
Nasledujúci rok, 1937, otec Couturier rozposlal viac ako 1500 kópií svojho traktu. Po prvýkrát na žiadosť Matky Pie prišla do Grottaferraty kópia traktu otca Paula, ktorú predčítala v kapitule mníškam.
Teraz, 16. januára 1938, Matka Pia druhýkrát číta každoročný trakt otca Paula sestrám trapistkám: „Modlitba zostane živým a svetlým centrom [práce za jednote kresťanov]… Otvorene a spoločne sa na nej zúčastňujú všetci v roztrieštenej Cirkvi v týchto dňoch 18. až 25. januára – modlitba povedie Cirkev na ceste jednoty. Samotné utrpenie nejednotnosti môže otvoriť srdcia všetkých kresťanov a spôsobiť, že budú počuť zármutok skrytý v modlitbe Krista jeho Otcovi pri poslednej večeri… aby boli v nás jedno…. aby svet uveril.”
Trakt pokračoval: „Nech príde úroda mnohých obiet Duchu od nepoznaných a skrytých životov,“ čítala Matka Pia, „aby spolupracovali na jeho veľkom diele znovuzjednotenia kresťanov.“
Trapistky z Grottaferraty počúvali ako otec Couturier uviedol tri príklady kresťanov, ktorí prednedávnom ponúkli svoj život za jednotu kresťanov. Medzi nimi spomenul – na prekvapenie mnohých prítomných mníšok – aj Madre dell’ Immaculatu Scalvini z Grottaferraty. Sedemdesiatosemročná Madre dell’ Immaculata sa rozhodla obetovať v januári svoj život za jednotu kresťanov ako odpoveď na trakt otca Paula čítaný predtým v kapitule. O mesiac neskôr zomrela.
Pri počúvaní týchto výziev na duchovný ekumenizmus si nemohla sestra Mária Gabriela pomôcť. Už raz povedala svojej predstavenej v noviciáte: „Neviem, ako presne mám viesť svoj duchovný život. Jednoducho len hľadám príležitosti, ako niečo obetovať… čelím tvárou v tvár a konám.“
Nie je preto prekvapením, že krátko po vypočutí traktu otca Couturiera v roku 1938, zaklopala sestra Mária Gabriela Saghededu na dvere matky Pie a vstúpila do jej kancelárie. „Dovoľte mi ponúknuť svoj život. Aký má vôbec zmysel? Nič nerobím. Nikdy som nič poriadne nevykonala. Vy sami ste povedala, že človek môže toto obetovanie urobiť iba s dovolením.“ Po obozretnom premýšľaní bolo mladej trapistke udelené dovolenie „ponúknuť svoj život“ za jednotu kresťanov.
Je náročné písať o Márii Gabriele Sagheddu.
Je to náročné, pretože jej život neprebiehal podľa všetkých dramatických šablón podľa ktorých si väčšina z nás v západnom svete predstaví „skutočný život“ – udalosti, talenty a výkony, úspechy a zlyhania. Nie je to ani o „vzťahov“, prinajmenšom nie o takých vzťahov, ktorými sú západní Európania a Američania vstupujúci do tretieho tisícročia vystavení v sitkomoch, zábavných programoch a rozhlasových reláciách.
Život Márie Gabriely, prinajmenšom po jej obrátení v osemnástich rokoch, bol zásadne duchovný. „Moja jediná túžba,“ povedala raz: „je… urobiť zo seba svätú.“ Bola to sebeláska, ale nie sebectvo či egoizmus. Chcela byť svätou, nie pre jej dobro, ale pre Boha a blížnych. Niekto o nej povedal, že nebola skazená a sotva treba dodať niečo viac. Jej život mladého dievčaťa a potom mníšky bol vystreleným šípom, ktorý rozrážal vzduch, nie tak hnaný, ako skôr ťahaný stále rastúcou rýchlosťou k cieľu.
Mária Gabriela Sagheddu vstúpila do komunity trapistiek z Grottaferraty v pondelok 30. septembra 1935. Mala dvadsaťjeden rokov. Jeden z jej susedov v Dorgali neskôr povedal: „Keď som počul, že sa Mária Saghededu plánovala stať mníškou, neveril som tomu… Nebola takým tým kláštorným typom.” Mnohí ďalší by sa na tom tiež zhodli.
Dve protichodné skupiny charakteristík opisujú Máriu Gabrielu Saghededdu ako dieťa. Na jednej strane bola úprimná, bystrá a optimistická. Hoci musela opustiť školu v dvanástich rokoch, bola excelentnou študentkou. Milovala knihy, najmä romány, a bola vždy pripravená pomôcť iným študentom pri ich práci. Pre mladú Máriu Gabrielu boli prvoradé povinnosti, lojalita a poslušnosť. Fyzicky silná a zdravá, neváhala brať na seba ťažšie úlohy z domácich alebo poľných prác.
Ale mladá Mária Gabriela bola zároveň netrpezlivá, vymýšľavá a dala rodičom zabrať. Vždy chcela mať pravdu, mať posledné slovo. Očakávala od ostatných, že budú rovnako úprimní a priami ako ona sama. „Choď do pekla“ a „sakra“ [Va alla malora! Accidenti! ] vravievala, keď ľudia nesplnili jej očakávania. Ak niečo nešlo podľa jej predstáv, dupala nohami v hneve a frustrácii. Oba tieto súbory znakov, ktoré sa postupne transformovali, sa dali do poriadku a boli určené na dosiahnutie jediného cieľa, aby podfarbili charakter Márie Gabriely na zvyšok jej života.
V detstve a rannej mladosti bola náboženská prax Márie minimálna. V tradičnej katolíckej kultúre Dorgali, ktorá sa zväčša zameriavala na farnosť a zbožnosť, to neostalo bez povšimnutia. Týždeň po narodení bola Mária pokrstená, prvé sväté prijímanie prijala vo veku desiatich rokov, ale potom, okrem nedeľných povinností, sviatosti a účasť na bohoslužbách zanedbávala. „Nedala veľa Cirkvi,“ spomínali ľudia. Uprednostňovala čítanie románov, hranie kariet a spoločenské hry. Keď jej matka naliehala, aby šla na večerné požehnanie, Mária reagovala, „Choďte sami!“ alebo „To nie je povinné. Nechajte ma tak,“ a pokračovala v knihe alebo v hre.
Vo veku osemnásť rokov sa však v duši Márie Gabriely odohrala tichá revolúcia. Nikdy o nej nehovorila. Nemusela. Revolúcia priniesla ovocie premeny a to hovorilo za ňu. Pripojila sa ku Katolíckej akcii a začala učiť deti náboženstvo. Pravidelne navštevovala chorých, pričom sa osobitne zaujímala o mladú ženu s nevlastným synom. Nadviazala priateľstvo s dievčaťom, ktoré malo zlú povesť a pomohla jej prekonať jej deštruktívne správanie. Nikdy neodmietla ľudí, ktorí žiadali o pomoc, a často skoro ráno pomáhala susedom s prípravou chleba.
„Začala meditovať a chodiť mesačne na adoráciu… Chodila na spoveď takmer každý týždeň a denne na prijímanie… Často som ju videla kľačať v modlitbe pred Najsvätejšou sviatosťou. Prekvapil ma jej postoj hlbokého sústredenia. Nebolo na tom nič nasladlé; išlo skôr o veľké odriekanie.“
Krátko po svojom obrátení Mária Gabriela začala premýšľať o rehoľnom povolaní. Poznala iné mladé ženy, ktoré odišli z Dorgali do Grottaferraty. Teraz hovorila so svojim kňazom donom Basiliom Melonim o možnostiach, ktoré má. „Chcete ísť do Grottaferraty?“, spýtal sa jej don Meroni. Mária odpovedala: „Pošlite ma tam, kde sa vám to bude zdať dobré.“ „Tak v tom prípade pôjdeš do Grottaferraty,” rozhodol Don Meroni.
V júli 1938, sedem mesiacov po obetovaní sestry Márie Gabriely, Matka Pia napísala dlhý list anglikánskemu benediktínovi domovi Benediktovi Leyovi. Dom Benedikt, novicmajster opátstva Nashdom v Anglicku, už bol nejaký čas „ekumenickým“ priateľom matky Pie. Matka Pia povedala Benediktovi, „rovnako ako minulý rok, v kapitule som predčítala pozvanie nášho priateľa otca Couturiera. Mladá rehoľná sestra, iba dvadsaťštyriročná, požiadala o rovnakú obetu ako vykonala Madre dell Immacolata. Dovolila som jej to… teraz je na ošetrovni s tuberkulózou, hoci bola jednou z najsilnejších v komunite, ktorá nemala vôbec žiadnu rodinnú históriu tejto choroby… Je to sestra Mária Gabriela, krásna dcéra… obdarená neobvyklou inteligenciou. Až teraz, keď Pán volá, si uvedomujem, aký je to poklad.“
O mesiac skôr matka Pia napísala Caterine Sagheddu matke Márie Gabriely a informovala ju o závažnom zdravotnom stave jej dcéry. „Je to pre mňa veľký zármutok. Ale keďže viem, že sestra Mária Gabriela sa pánovi ponúkla za jednu z najvznešenejších vecí – čo najskoršie zjednotenie odlúčených Cirkví – uvedomujem si, že Pán túto obetu prijal. Vaša dcéra mi povedala: Od toho dňa, keď som ponúkla svoj život, som sa ani raz nemala dobre.”
Počas štyridsiatich dní v rímskom sanatóriu prešla sestra Mária Gabriela ponižujúcou liečbou, ktorá len zhoršilo jej tuberkulózne ochorenie. V máji 1938 sa vrátila do Grottaferraty. Dňa 23. apríla 1939, krátko po svojich dvadsiatich piatich narodeninách, zomrela v náručí Matky Pie v kláštornej ošetrovni. Vo svojej poslednej agónii sa Matka Pia opýtala Márie Gabriely: „Obetuješ to všetko za jednotu, všakže?“ Zomierajúca mníška odpovedala jednoduché „áno”.
Matka Pia napísala matke Márie Gabriely Caterine a informovala ju o smrti jej dcéry. Pripomenula jej, že 23. apríla bola v tom roku nedeľa Dobrého pastiera. “Evanjelium hovorilo o iných ovciach, ktoré nie sú z tohto ovčinca, ktoré musím taktiež priviesť.” Matka Pia pripomenula Caterine Sagheddu, že jej dcéra „milovala svojho Pána tak veľmi, že mu ponúkla ako obetu za zjednotenie odlúčených Cirkví svoj mladý život.“
Keď sa anglikánsky benediktín dom Benedict Ley dozvedel o smrti Márie Gabriely, zdôraznil, že 23. apríl bol aj sviatok sv. Juraja, patróna Anglicka. „Ona zoberie naše úsilie o jednotu pod osobitnú ochranu,“ povedal. Dom Benedikt bol taký láskavý, že vyjadril sústrasť aj Caterine Sagheddu. „Dúfam, že mi dovolíte povedať Vám,“ napísal „že obeť vašej dcéry ma núti k väčšej vernosti Kristovi a k intímnejšej modlitbe za opätovné spojenie všetkých kresťanov pod pápeža.“
Okrem týchto stručných poznámok, ako sú tie, ktoré sú uvedené vyššie, sestra Mária Gabriela vyslovene nespomínala svoju „obetu“ za jednotu. Zbierka štyridsiatich listov napísaných Máriou Gabrielou, ktorá sa zachovala, však odhaľuje, že jej obeta bola jadrom jej identity ako kresťanky a cisterciánskej mníšky. Jej obeta života za jednotu dala osobitné podoby jej duchovnosti. Stala sa miestom jej stretnutia s Bohom.
Listy sestry Márie Gabriely sú ako najlepšie z listov, spontánne, intímne, niekedy náhodné a vždy sebaodhaľujúce a pútavé. Mária Gabriela v nich na opísanie svojej obete používa tri obrazy resp. tri jazyky. Jazyk “svätého zrieknutia” pripomína J. P. de Caussade a Teréziu z Lisieux. Obrazy manželstva alebo svadby pripomínajú Bernarda z Clairvaux, Jana van Ruysbroecka a Jána z Kríža. Sémantické oblasti „lásky“, “radosti”, “slávy”, “zasvätenia” a “plnosti” sú jasným prejavom posledných slov Ježiša, jeho modlitby za jednotu z Evanjelia podľa Jána, kapitol 13 až 17, kapitol, ktoré Mária Gabriela počas svojej choroby čítala s mimoriadnou intenzitou. Dokáže tak ľahko kombinovať tieto tradičné jazyky, že je zrejmé, že si každý z nich privlastnila.
V liste z júla 1938 bývalému duchovnému vodcovi v Dorgali, ho Mária Gabriela ubezpečuje: „Budem šťastná a moje šťastie je skutočne veľké. Aká radosť byť schopná niečo vytrpieť pre Ježišovu lásku a pre duše. Urobila som veľký akt odovzdania sa do Pánových rúk a moje srdce a moja duša sú teraz ponorené do hlbokého pokoja, veľkej radosti. Keď myslím na požehnaný deň [kedy] pôjdem hore, aby som objala nebeského manžela, potom moja radosť a moje šťastie prevýši čokoľvek na zemi!”
V apríli 1938 písala sestra Mária Gabriela svojej matke zo sanatória: „Modlite sa za mňa, aby som vždy oslavovala Pána, že koná svoju Božiu vôľu v akejkoľvek podobe… Ponúkla som sa úplne svojmu Ježišovi a svoje slovo späť neberiem.”
O niekoľko týždňov po tom, ako sa potvrdila choroba, napísala Matke Pii, „prvý deň som veľmi trpela, včera poobede som však pocítila, že sa mi v srdci zakorenila veľká sila, a ja som sa úplne odovzdala Božej vôli, akceptujúc, že budem trpieť pre jeho slávu… Ubezpečujem vás, že moja obeť je úplná, pretože od svitu do mrku nerobím nič, len sa vzdávam svojej vôle, svojich nádejí, túžob a všetkého, čo je vo mne, či už sväté alebo pochybné, vo všetkom a za všetko. Najprv mi nič nemohlo ohnúť srdce, ale teraz skutočne chápem, že sláva Boha a byť obeťou nespočíva v tom robiť veľké veci, ale v úplnom obetovaní vlastného ja.”
Znova, písala matke: „Ľudia zo sveta hovoria, že sme sebeckí, zatvárame sa v kláštore a myslíme len na seba. To nie je pravda. Žijeme život neustáleho obetovania sa do bodu obetovania za záchranu duší… v kláštore každý čin, dokonca aj ten najprotivnejší, dokonca ničnerobenie, keď ho prikázala poslušnosť, so sebou prináša veľkú zásluhu.“
V inom liste adresovanom don Meronimu sestra Mária Gabriela priznáva: „Žijúc v odriekaní, ani raz som nemusela ľutovať minulosť. Navyše, som si dokonca istá, aká bude budúcnosť, a som si istá, že Ježiš urobí to, čo je pre jeho väčšiu slávu a čo je najlepšie pre moje posvätenie… Ježiš ma vybral ako privilegovanú jeho lásky, pričom mi dal utrpenie, aby som sa viac páčil jemu. A za to som veľmi šťastná a ďakujem mu. Myslím si, že nikdy nepochopím tú lásku, čo mi Ježiš preukázal, keď mi ponúkol tento kríž.”
Bola to práve asketická tradícia Cirkvi, ktorá dala sestre Márii Gabriele Sagheddu jazyk na vyjadrenie svojich najhlbších nádejí a najintímnejších skúseností s Bohom. Ale jej nádeje a skúsenosti nemožno zredukovať na opakovanie klasických vzorcov, alebo ich odmietnuť len ako odvodené. Ak má byť reakcia Márie Gabriely na vieru správne umiestnená v histórii kresťanskej duchovnosti, musí byť umiestnená v benediktínskom mníšstve, zakotvená v lectio divina a v liturgii.
Pápež Ján Pavol II. to potvrdil v jeho homílii pri príležitosti blahorečenia Márie Gabriely, 25. januára 1983. Pápež povedal, že „mala schopnosť prijímať a uplatňovať s „inteligenciou lásky“ „školu Pánovej služby“ svätého Benedikta… Práve vďaka svojej vernosti v počúvaní bola mladá Mária Sagheddu úspešná v „obrátení srdca“, ktoré svätý Benedikt požaduje od svojich detí, v obrátení srdca, ktoré je pravým a primárnym zdrojom jednoty.”
Život obrátenia Márii Gabriely a jej dar sebe samej Bohu ako odpoveď na Božiu pozývajúcu lásku, sú originálnym príkladom biblickej viery. Sú rovnako originálne a jedinečné ako fiat Márie z Nazareta, ako Ježišovo „prišiel som… dať svoj život ako výkupné za mnohých“ a ako Pavlovo „na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev. Mária Gabriela vykonala tento skutok viery ešte v Dorgali: „Nech ma Boh povolá, som pripravená.” V deň svojho vstupu do kláštora ho obnovila: „V jednoduchosti môjho srdca, ó Pane, ti ochotne obetujem všetko. S potešením si ma volal k sebe a ja som dala všetko, čo bolo v mojej moci dať.“ A nakoniec, niekoľko mesiacov pred smrťou, sa Mária Gabriela priznala, ”úplne som sa oddala do rúk Pána… Cítim, že milujem svojho ženícha celým srdcom, ale chcem ho milovať ešte viac. Chcem ho milovať za tých, ktorí ho nemilujú, za tých, ktorí ním opovrhujú, za tých, ktorí ho urážajú: skrátka, mojím želaním nie je nič iné, len milovať.
„Blahoslavená Mária Gabriela Sagheddu,” povedal Ján Pavol II vo svojej homílii pri blahorečení, „sa stala znakom doby a vzorom toho duchovného ekumenizmu, ktorý nám pripomína Druhý vatikánsky koncil. Povzbudzuje nás, aby sme s optimizmom – a nad rámec nevyhnutných ťažkostí, ktoré sú nám ako ľudským bytostiam vlastné – pozerali na úžasné vyhliadky jednoty Cirkvi, ktorej postupné overovanie je spojené s čoraz hlbšou túžbou obrátiť sa ku Kristovi, za účelom efektívne uskutočniť jeho túžbu: Ut omnes unum sint!”
Autor: Mark Scott
