Ave Mária! Dočkali sme sa! Pán nás opäť požehnal novým príkladom človeka, ktorý bude čoskoro pozdvihnutý na oltár. Náš Ján Havlík. Ján bol mladý človek ako my (verím, že by sa našlo mnoho príkladných mladých), no v niečom bol predsa len výnimočný. Od svojich 22 rokov žil ako nepriateľ štátu, tam sa začína príbeh nezlomného. Čo bolo na ňom také inšpiratívne?
Detstvo a túžba po zasvätenom živote
Ján vyrastal v hlboko veriacej vidieckej rodine, ktorá rozhodne nepatrila k tým zámožným. Často museli šetriť na jedle a oblečenie tiež nebolo postačujúce. Napriek tomu z neho už od mala čosi „žiarilo“. Ako dosvedčujú jeho príbuzní, od prvého svätého prijímania sa v ňom niečo zmenilo a vraj bol ako vymenený. Prestal robiť „neplechu“ a začal túžiť po hlbšom duchovnom živote.
Jeho vytrvalosť možno pozorovať už v čase keď začal chodiť do školy v Holíči, 8 km pešo tam a späť. A neskôr na gymnázium do Skalice. V tomto veku začal vnímať túžbu stať sa kňazom misionárom. Dôležitou osobou v jeho živote bola jeho teta Angela, vincentka, sestra Modesta. Ona ho spočiatku duchovne sprevádzala a čo sa týka duchovných vecí, boli takpovediac „spriaznenými dušami“. Sestra Modesta mala nemalú zásluhu na jeho ceste povolania. Cez ňu sa Ján dozvedel o kňazoch vincentínoch a o Misijnej spoločnosti svätého Vincenta de Paul. Ako 15- ročný sa dostáva do Banskej Bystrice k vincentínom. Tam Pán začína napĺňať jeho túžby. Duchovná formácia, spoločenstvo mladých chlapcov, štúdium, seminárny život… Cítil sa ako v raji. Len čo vstúpil do noviciátu, udalosti nabrali rýchly spád.
Mučeník vernosti
Prišiel rok 1950. Ako 22- ročného ho spolu s ostatnými chlapcami a rehoľníkmi odvliekli preč a do seminára sa už nikdy viac nevrátil. Túžba však ostala. Niektorí to vzdali, no Ján Havlík vytrval až do konca. Túžby byť kňazom a nasledovať Pána sa nevzdal, a dôvodov bolo až-až. Od momentu násilného odvlečenia sa s ním začala tiahnuť línia nekonečných procesov, výsluchov a väznenia. Ján bol človek, na ktorého bol aj komunistický režim prikrátky a takpovediac slabý. To preto, lebo vo svojom srdci mal stále Ježiša a túžil aby ho spoznali aj ostatní. Napriek mnohým hrozným a neľudským taktikám sa nenechal zlomiť, v tom ho posilňovali Ježiš a Mária.
Osobne sa ma najviac dotýka, že svoje povolanie myslel vážne, že bol kresťanom na 100%, na plný úväzok, bez odpočinku. Ján vraví: „Treba dať ľuďom vedieť, že našou láskou je Kristus.“ Keď si uvedomíme, že počas väznenia a prác v uránových baniach sa mohol len veľmi zriedkavo zúčastniť svätej omše, že sväté prijímanie bolo veľmi vzácne, tak svedectvo, ktoré vydával bolo ozaj hrdinské. Veď dnes môžeme ísť na svätú omšu aj sväté prijímanie každý deň; dnes nie sme vystavovaní takým neľudským podmienkam a mučeniu.
Foto: cmglobal.org
Vo svojej originalite byť svetlom a soľou
Verím, že aj dnes by sme našli takýchto svedkov viery, nádeje a lásky, akým bol Ján Havlík. Keď mu zlorečili, on nezlorečil; keď trpel, nevyhrážal sa. Svojím zjavom, pokojom, trpezlivým úsmevom a neskrývanou zbožnosťou uvádzal vyšetrovateľov do zúrivosti. Bol svetlom v temnote svojej doby, ohlasoval evanjelium, čiže radostnú správu o vykúpení človeka v každej chvíli a keď bolo treba, použil aj slová.
Popri všetkom tom utrpení, ktoré si vieme len ťažko predstaviť dokázal myslieť na druhých a praktizoval nekonečne vynaliezavú lásku. Ján nebol jeden z „mála ktorým prislúcha svätosť“, on sa takým stal z Božej milosti a prácou na sebe samom. A každý má rovnakú možnosť. Svätosť života nie je len pre „pár vyvolencov“. Ty máš byť svätý! Vo svojej originalite byť svetlom a soľou. Na Jánovom živote vidíme, že to, čo dokázal, bolo ovocím odovzdanosti Ježišovi. Jednoducho dovolil Ježišovi, aby v ňom žil.
Ján si zapísal v denníku: Teraz ma potrebujú, hoci slabého, všetci väzni, zúfalí, nevedomí, ľahostajní, kruťasi i „vlčiaci“- gauneri, lumpi, násilníci, zločinci. Teraz ukáž, čo je v tebe, ak to myslíš vážne s tými vysnívanými misiami z mladosti.
Zomrel na následky väznenia a mučenia; sám, na ulici, opretý o smetnú nádobu. Pripodobnil sa Ježišovi aj v smrti: opustený a vysilený odovzdáva život na potupnom mieste. Čím viac je človek podobný Pánovi v utrpení, tým viac mu bude podobný aj v sláve.
Ján Havlík, prihováraj sa za nás!
Poďme 31. augusta putovať do Šaštína, a ako jednotná Cirkev slávme spolu s celým nebeským Jeruzalemom mučenícke víťazstvo tohto apoštola lásky!
Pripravil: Michal Kodada
