Keby bol náš svet, v ktorom žijeme dokonalý, nepotrebovali by sme sa ospravedlňovať. Pretože dokonalý nie je, bez ospravedlnenia sa nezaobídeme, ba konca by sme mohli povedať, že ho vyslovujeme alebo by sme ho mali vyslovovať každý deň.
Vypočuj si!
Ospravedlnenie v našich životoch
Určite sme zažili situáciu, keď nám niekto niečo sľúbil a nespravil to alebo nenaplnil naše očakávania a následne sa vôbec neospravedlnil. Môže ísť o niečo menšie, napr. že kamarát meškal na stretnutie s nami, ale aj o niečo vážnejšie, napr. ak nás niekto oklamal alebo podviedol. Ľudia často nevnímajú to, že by spravili druhému niečo zlé a nemajú potrebu sa ospravedlniť. Prirodzene, ak niekto nesplní to na čom ste sa dohodli, alebo sklame naše očakávania, alebo – pri vážnejších záležitostiach – nás dokonca zraní, vyvolá to v nás pocity sklamania. Ak sa to vo vzťahu s priateľom, súrodencom, animátorom či životným partnerom stáva častejšie, môže to viesť k strate dôvery a túžbe po spravodlivosti a žiaľ niekedy až po menšej či väčšej odplate. Všetko by to však mohlo dopadnúť inak, ak by sme boli naučení ospravedlniť sa vždy, keď sme ublížili druhému človeku.
Je možné odpustiť bez ospravedlnenia?
Ježiš v 6. kapitole Matúšovho evanjelia hovorí: “Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy.” Skutočný kresťan by rozhodne mal odpúšťať druhému podobne, ako Boh odpúšťa jemu. Zamysleli sme však niekedy nad tým akým spôsobom Boh odpúšťa nám? Ani Starý zákon, ani Nový zákon nenaznačuje, že Boh odpúšťa hriechy ľuďom, ktorí ich nevyznali a nečinili pokánie. Skutočné odpustenie a zmierenie medzi dvomi stranami je možné uskutočniť len ak mu predchádza ospravedlnenie. Veď vieme, že podmienkou odpustenia hriechov vo sviatosti zmierenia je vyznanie všetkých hriechov, úprimná ľútosť nad nimi a konanie pokánia, čiže snaha polepšiť sa a prípadne ochota vynahradiť škodu.
Samozrejme, odpustenie bez predchádzajúceho ospravedlnenia môže byť v záujme toho, kto odpúšťa, pretože jeho motiváciou je práve to, že on sám potrebuje Božie odpustenie. Takéto odpustenie však nevedie k zmiereniu. Medzi dvomi ľuďmi môže zostať akési napätie, ktoré môže vyústiť v neskorší ďalší konflikt. Iba odpustenie, ktorému predchádza ospravedlnenie vedie k obnove vzájomnej dôvery a k odstráneniu hnevu, sklamania, či bolesti.
Vrátim sa ešte k príkladu z úvodu blogu: ak náš kamarát, ktorý na spomínané stretnutie meškal, povedal v rýchlosti prepáč, vtedy nastáva priestor na zmierenia a odpustenie. Vnímame, že čím je vzťah s druhým človekom dôvernejší, tým je naša túžba po zmierení hlbšia a dokážeme aj ľahšie odpustiť, pretože nám záleží na tomto vzťahu. No pomerne často aj v tých najdôvernejších vzťahoch sa stáva, že by sa nám žiadalo, aby ten druhý vysvetlil, prečo meškal alebo vyjadril ľútosť nad tým, že neprišiel na čas a ak sa mu to stáva častejšie, aby nám prisľúbil, že sa posnaží byť dochvíľny. Samotné slovíčko prepáč nám niekedy nestačí…
Keď prepáč nestačí…
Prečo je tomu tak? Odpovedí môže byť veľa. Tou najjednoduchšou zrejme je, že každý z nás je jedinečná ľudská bytosť a každý vnímame ospravedlnenie inak. Je to podobné ako s vyjadrením lásky. Niekomu lásku komunikuje najmä to, ak s ním milujúca osoba trávi veľa času; niekomu zase o láske druhého svedčí najviac to, že mu pomáha rôznymi konkrétnymi skutkami pomoci a niekoho o láske najviac presvedčia slová uistenia.
5 jazykov ospravedlnenia
Prvým jazykom ospravedlnenia je vyjadrenie ľútosti najčastejšie prostredníctvom slova prepáč. Toto vyjadrenie ľútosti by však nikdy nemalo zaznieť samostatne, ale je užitočné, ak človeku povieme, za čo sa mu chceme ospravedlniť. “Prepáč, že som na teba kričal” alebo “Prepáč, že som nesplnil, čo som ti sľúbil.” Pri vyjadrení ľútosti vnímame aj reč tela druhého človeka, či tón hlasu akým ospravedlnenie komunikuje. Naše telo totiž hovorí presvedčivejšie ako naše slová. Úprimné vyjadrenie ľútosti je väčšinou sprevádzané sklonenou hlavou, tichým hlasom, či dokonca slzami.
Zároveň je nevyhnutné, aby sme nepridávali k slovu prepáč slovo ale. “Prepáč, že som na teba kričal, ale keby si si upratal hračky, zostal by som určite pokojný.” Takouto vetou nevyjadrujeme ľútosť, ale skôr prenášame zodpovednosť za naše zlé správanie na druhú osobu.
Práve prijatie zodpovednosti za svoje správanie a konanie je druhým jazykom ospravedlnenia. Môžeme ho vyjadriť slovami: “Mýlil som sa a nemal som to spraviť, prijímam za to celú zodpovednosť.” Použitím tohto jazyka ospravedlnenia popisujeme dôsledky nášho nesprávneho konania a nevyhovárame sa na druhých. Zrelí ľudia sa učia prijímať zodpovednosť za svoje správanie a konanie, zatiaľ čo nezrelí sa snažia zo svojich chýb obviňovať niekoho iného. Výstižne to v knihe potvrdzuje aj výrok otca jednej z mladej dámy: “Všetci niekedy robíme chyby, ale zničiť nás môže len jediná chyba: Neochota uznať svoje chyby.”
Tretím jazykom je ochota vynahradiť škodu. Ak komunikujeme ospravedlnenie týmto spôsobom, pýtame sa poškodenej osoby: “Čo môžem spraviť, aby som to napravil?” alebo “Čo môžem spraviť, aby bolo pre teba ľahšie odpustiť mi?” Pri snahe o vynahradenie škody môžeme druhej osobe komunikovať uistenie o tom, že ju máme radi a že nám na nej záleží. Vhodnou pomôckou je spomínaných 5 jazykov lásky. Naša snaha o nápravu bude totiž najúspešnejšia práve vtedy, keď ju vyjadríme takou formou, ako daná osoba lásku prijíma najradšej.
Môžu to byť slová uistenia, v ktorých vyjadríme našu lásku a uznanie. Napr. “Je mi veľmi ľúto, že som Ti ublížil. Si naozaj úžasný a obetavý priateľ, mám ťa rád a som veľmi vďačný za naše priateľstvo.”
Môžu to byť skutky služby, ktoré vychádzajú zo zásady, že slová hovoria hlasnejšie ako skutky a sú realizované napr. opravením poškodenej veci alebo väčšou pomocou s domácimi prácami.
Môže to byť darovanie darčeka. Nejedna manželka sa určite poteší kvetinám, keď ju manžel nahnevá. Nemusí však ísť o darček kupovaný, často ešte viac poteší vlastnoručne vyrobená maličkosť.
Môže to byť pozornosť resp. kvalitne strávený čas počas spoločne prežitého večera alebo výletu do prírody.
Môže to byť aj fyzický dotyk: objatie, potľapkanie po ramene, pohladenie po hlave. Zmysluplný dotyk má silný emocionálny i hojivý účinok.
Krásny príklad zjednania nápravy nájdeme v Zachejovom predsavzatí pri stretnutí s Ježišom: “Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne.”
Štvrtým jazykom ospravedlnenia je vyjadrenie túžby po zmene, napr. slovami “Nepáči sa mi, čo som urobil a už to nikdy nechcem urobiť.” Synonymom túžby po zmene je nám veľmi dobre známe slovo pokánie, ktoré značí aj obrátenie a zmenu zmýšľania a konania. Každá skutočná a trvalá zmena sa začína v srdci človeka – v pevnom odhodlaní zmeniť sa. Pokračuje zostavením jasného plánu. Zmena však rozhodne nesmie zostať iba pri slovách, či už vyslovených alebo napísaných na papieri, ale musí sa pretaviť do konkrétnych skutkov, spočiatku možno drobných, neskôr čoraz významnejších. Nebojme sa, že nebudeme úspešný hneď na prvý pokus: skúšajme to znovu a znovu. Najúčinnejším spôsobom ako uskutočniť svoje pokánie je požiadať práve človeka, ktorému sa ospravedlňujeme, aby nám pomohol zostaviť plán zmeny a poprosiť ho, aby nám pravidelne ponúkal cennú spätnú väzbu.
Piatim jazykom ospravedlnenia je prosba o odpustenie najčastejšie vyjadrená otázkou: “Odpustíš mi, prosím?” Takto formulovaná prosba niektorým ľuďom ukazuje, že skutočne stojíme, aby sa vzťah s nimi naplno obnovil a dokazuje, že sme si vedomí svojho pochybenia. Ak takto požiadame o odpustenie, kladieme budúcnosť vzťahu s osobou, ktorej sme ublížili do jej rúk. Ona stojí pred voľbou, či nám odpustí alebo nie. My sa tým zriekame kontroly na celou situáciou – a práve to je pre niektorých ľudí nesmierne ťažké pripustiť, lebo môžu počuť aj slová odmietnutia. Prosba o odpustenie však presviedča druhého o úprimnosti nášho ospravedlnenia – pokiaľ naozaj prosíme a nevyžadujeme, sme trpezliví a netlačíme na príliš skoré odpustenie – veď vieme, že všetko má svoj čas.
Je veľmi prospešné pre obnovu vzťahov, aby ten, kto prijíma ospravedlnenie, jasne a zrozumiteľne vyjadril svoje odpustenie. “Odpustíš mi, prosím?” “Áno, odpúšťam Ti.” Pre toho, kto prosí o odpustenie je nesmiernou úľavou počuť tieto slová.
Ako konkrétne môžu tieto informácie pomôcť animátorom na stretkách, či táboroch?
Konflikty medzi ľuďmi sú dennou súčasťou našich životov a ak sa chceme s druhými zmieriť a obnoviť naše vzťahy potrebujeme sa vedieť ospravedlniť. Konflikty sa nevyhýbajú ani deťom na stretkách. Animátori sú vzorom pre deti im zverené a a môžu im byť príkladom aj v tejto oblasti. Nepochybne hlavne tým, že sa nebudú obávať uznať si pred deťmi chybu a požiadať ich o ospravedlnenie: za neláskavé slová, za výbušnú reakciu, za prílišnú kritiku, za nevenovanie dostatočnej pozornosti, ale aj za maličkosti ako napr. keď animátor nechtiac stupí dieťaťiu na nohy alebo do neho narazí pri hre. Keď sa animátor úprimne ospravedlní a snaží sa aktívne vyhnúť podobne zraňujúcim chybám, deti zažijú opätovné citové prepojenie a obnovia sa tak vzájomné vzťahy.
V eRku sa snažíme deťom a mladým odovzdávať správne hodnoty a pomáhame formovať ich formovať na zrelé kresťanské osobnosti. Schopnosť ospravedlniť sa nepomáha len obnoviť narušené vzťahy, ale buduje aj charakter človeka tým, že sa človek dokáže poučiť z vlastných chýb a učí sa ako sa vysporiadať s vlastnými zlyhaniami.
Ako môžeme pomôcť deťom naučiť sa ospravedlniť?
Ak chceme deti alebo mladých nám zverených naučiť ako sa ospravedlniť, musíme sa to najprv naučiť sami. Pomôckou môže byť 5 krokov:
- Prijmime zodpovednosť za svoje činy tým, že ich jasne pomenujeme “Zabudol som priniesť pomôcky.” “Nerozprával som sa s tebou pekne.” “Praskli mi nervy.” Nie všetky naše chyby sú morálnym zlyhaním. Niektoré sú len obyčajnou ľudskou nešikovnosťou, či zábudlivosťou. Dôležité je prijať za ne zodpovednosť.
- Pamätajme, že naše konanie vyvolá u druhých nejakú emóciu a má na nich nejaký vplyv – dobrý, či zlý. Keď dieťa pochválim, poteší sa. Keď mu pomôžem s vyrábaním, bude vďačné. Keď naň zakričím, zľakne sa. Keď sa nahnevám, môže dostať strach. Podporujem deti, aby sa nebáli pomenovať svoje pocity a dokázali byť empatické a vnímavé na pocity druhých.
- V živote existujú pravidlá, ktoré vytvárame preto, aby sa deti cítili bezpečne a aby sme spolu s nimi stanovili hranice toho, čo je dovolené resp. akceptované a čo nie. Pravidlami sa máme riadiť aj my, animátori a zároveň je našou úlohou ich kontrolovať. Život v spoločenstve je jednoduchší, sa sa riadime pravidlami, ktoré si spoločne stanovíme spolu s deťmi. Tým najdôležitejším je správať sa k ľuďom tak, ako chceme, aby sa oni správali k nám.
- Ospravedlnenie obnovuje priateľstvá, ktoré je pre naše spoločenstvá kľúčové. Vo svojom okolí môžeme pozorovať, že viaceré vzťahy v rodine, práci alebo so susedmi sú narušené práve kvôli tomu, že sa ľudia navzájom nedokážu ospravedlniť, zmieriť sa a odpustiť si. Veďme deti k správnemu riešeniu konfliktov, k ospravedlneniu a odpusteniu, aby sa priateľstvá na stretkách zachovávali a obnovovali.
- Musíme sa naučiť ospravedlniť tak, aby to pochopil človek, ktorému sa chceme ospravedlniť s použitím piatich jazykov ospravedlnenia, o ktorých sme hovorili. Väčšina dospelých, či dospievajúcich nevie hovoriť všetkými. Je to spôsobené hlavne tým, že sa ako deti naučili ospravedlňovať iba jedným, či dvoma spôsobmi. Nikdy však nie je neskoro, aby sme sa ich naučili všetky.
Ak chceme byť skutočne dobrými vzormi a aj učiteľmi ospravedlnenia pre deti a mladých, mali by sme sa naučiť komunikovať ospravedlnenie vo všetkých jazykoch. Členmi detského spoločenstva, ktoré má 8, 12, či 15 členov sú s najväčšou pravdepodobnosťou deti i animátori, ktorí potrebujú počuť ospravedlnenie vo všetkých možných jazykoch. Pre animátora je z môjho pohľadu najideálnejšie ak sa naučí ospravedlňovať naraz všetkými jazykmi. Je to určite náročné a možno spočiatku to ospravedlnenie bude znieť komplikovane, či neprirodzene, ale môže to priniesť požadované ovocie. Spomeniem aspoň jednu príkladnú ukážku ako by animátor mohol komunikovať ospravedlnenie členom detského stretka: “Prepáčte, že som nedodržal svoj sľub z predchádzajúceho stretka a nepriniesol sľúbenú bábovku. Je mi to ľúto. Viem, že ste sa na ňu tešili a teraz sa zrejme cítite smutne. Spravil som chybu, že som si to po stretku ihneď nezapísal. Budem sa snažiť byť zodpovednejší: to čo sľúbim si budem poctivo zapisovať a na ďalšie stretko prinesiem bábovku aj koláč. Môžete mi, prosím, odpustiť?”
Takto sformulované ospravedlnenie je však len prvým krokom na ceste k zmiereniu a odstráneniu emočnej bariéry, ktorá mohla medzi animátorom a deťmi vzniknúť. Druhým krokom je, aby deti odpustili animátorovi a tretím nepochybne to, aby animátor uskutočnil to, čo vo vyjadrení ospravedlnenia sľúbil.
Vladko Dutka, koordinátor metodiky
