5. decembra 2016 chceme spolu s vami osláviť Medzinárodný deň dobrovoľníctva. Chceme vám poďakovať za dobrovoľnícku službu a podporu dobrovoľníctva. Chceme vám povedať, že dobrovoľníctvo detí a mladých v Detskom čine pomoci, Dobrej novine, pri šírení kampaní o úcte k životu od počatia, organizovanie táborov…, všetko to má veľký zmysel. Aký?
Svet potrebuje konkrétne znamenia, konkrétne znamenia solidarity, predovšetkým pred pokušením ľahostajnosti, a žiada si ľudí, ktorí sú schopní byť svojím životom v protiváhe k individualizmu, k mysleniu len na seba a k nezáujmu o brata v núdzi.
(pápež František dobrovoľníkom, 3.9.2016)
Odpovedzme si cez udalosť svätorečenia Matky Terezy, ktorú 4. septembra 2016 ponúkol pápež František všetkým dobrovoľníkom ako vzor. Pretože jej dobročinné dielo nebolo len osožným suplovaním štátu. Skutky Sv. Matky Terezy padli do zeme ako zrnká lásky a vzklíčili z nich nové vzťahy, odpustenie, uzdravenie a pokoj. Nejde len o to tu a teraz vyriešiť zdravotný či sociálny problém klienta, ide o skutok sebadarujúcej sa lásky. Sv. Terezia z Kalkaty nás učí vytvárať vzťah, vytvárať novú kultúru – kultúru milosrdenstva. To je kresťanský štýl dobrovoľníctva.
Matka Tereza – patrónka dobrovoľníkov
„Dnes odovzdávam túto emblematickú postavu ženy a zasvätenej osoby celému svetu dobrovoľníctva: kiež je ona vaším vzorom svätosti! Myslím si, že azda budeme mať trochu ťažkosti nazývať ju „svätou Teréziou“: jej svätosť je nám taká blízka, je tak nežná a plodná, že jej budeme naďalej spontánne hovoriť „Matka Tereza“. Táto neúnavná pracovníčka milosrdenstva nech nám pomáha vždy väčšmi chápať, že jediným kritériom nášho konania je nezištná láska, slobodná od každej ideológie a od každého puta, a prejavená voči všetkým bez rozdielu jazyka, kultúry, rasy alebo náboženstva. Matka Tereza rada hovorievala: „Možno nehovorím ich jazykom, no môžem sa usmievať“. Nesme si v srdci jej úsmev a darujme ho tým, ktorých stretáme na našej ceste, zvlášť tým, čo trpia. Otvoríme tak horizonty radosti a nádeje veľkej časti ľudstva, ktorá stratila nádej a trpí nedostatkom pochopenia a nežnosti.“ (pápež František, príhovor 4.9.2016)
Viac radosti…
„Zase som niekomu pomohol. Aký to bol pocit? Zväčša dobrý. Niekedy priam vynikajúci. A čo bolo potom? Pocit odišiel a môj život bol taký ako predtým.“ Takýto monológ so sebou vedie nejeden dobrovoľník. Aký to má potom celé význam? Aký to má zmysel, keď sa nič nezmení. Dá sa ísť v tejto téme ďalej? Zakúsiť niečo viac? Myslíme si, že áno. Kresťanské dobrovoľníctvo nie je o dobrom pocite, ale o radosti. Naše nezištné skutky potrebujú zapustiť korene. Potrebujú sa zakoreniť v srdci toho druhého, aby sme neskôr mohli ovoňať a ochutnať radosť z nich. Koľkí animátori prichádzajú uťahaní z detského tábora, no žiari z nich radosť, ktorá nezmizne na druhý deň ani za týždeň. Niečo sa zmenilo. Nebola to len taká obyčajná pomoc, aby deti prežili voľný čas v bezpečnom prostredí, kam si ich odložili rodičia. Animátori tam nešli s tým, že budú „robiť dozor“. Prišli na tábor, lebo majú deti radi a chcú im darovať kus zo seba. Preto výsledkom nebude len dobrý pocit, ale pečať veľkej radosti.
Kresťanský život však nie je jednoduchou pomocou poskytnutou vo chvíli núdze. Ak by to bolo tak, bol by zaiste pekným pocitom ľudskej solidarity, aký sa dostavuje po bezprostrednom prejave dobročinnosti, no bol by sterilným, pretože by nemal korene.
Je to láska, ktorá ostane navždy mladá, činná a dynamická a ktorá priťahuje spôsobom, ktorý nie je s ničím porovnateľný. Je to láska verná, ktorá nezradí, napriek našim popretiam. Je to láska plodná, ktorá rodí ovocie a ide poza každú našu lenivosť. Tejto lásky sme my všetci svedkovia.
(pápež František dobrovoľníkom, 3.9.2016)
