Kto z nás by to nepoznal – sem-tam nejaké posmešky, občas bitky. Možno si poviete: veď aj to patrí k detstvu a dospievaniu. Asi áno, no hneď za tým musí nasledovať veľké ALE. Michal Kolář, český odborník na šikanovanie hovorí, že hoci je často ťažké rozoznať rozdiel medzi podpichovaním a šikanovaním, predsa len môžeme tieto dva javy od seba odlíšiť.
Podpichovanie
Podpichovanie (doťahovanie sa) je prejavom priateľských alebo kamarátskych vzťahov, ktoré sú rovnocenné. Môže ísť o žartovanie alebo hnevanie druhého, avšak cieľom nie je druhému ublížiť, skôr preukázať náklonnosť, uvoľniť atmosféru, zoceliť druhého. Ten, ktorý je podpichovaný, má rovnocenné postavenie, môže podpichovanie vrátiť alebo povedať, že mu je to nepríjemné a tým celá aktivita končí. Pocity, ktoré podpichovanie vyvoláva sú zväčša radosť, vzrušenie z hry a doťahovania sa, občas mrzutosť, nie však bezmocnosť. Výsledkom je podpora sebahodnoty a dobrá nálada.
Šikanovanie
Naproti tomu, šikanovanie predstavuje násilné a závislé vzťahy, kedy jeden alebo viac detí úmyselne a opakovane ubližuje druhým – znamená to, že dieťaťu niekto, komu sa nemôže brániť, robí to, čo je mu nepríjemné, čo ho ponižuje alebo bolí. Cieľom takéhoto konania je ublížiť, zraniť, ponížiť. Šikanované dieťa sa nevie, nemôže alebo nechce brániť. Motívom môže byť dokazovanie si svojej sily, zaháňanie nudy, zvedavosť, ale aj žiarlivosť či predchádzanie vlastnému týraniu. Hoci obeť dáva najavo, že je jej to nepríjemné, agresori vo svojom správaní pokračujú. Dieťa je tak zosmiešnené a ponížené, pociťuje strach, hanbu, bolesť, bezmocnosť. Výsledkom sú pochybnosti o sebe, nedostatok dôvery, úzkosti, depresie, strach z kolektívu.
Šikanovanie môže mať rôzne prejavy. V zásade rozoznávame dve podoby šikanovania – psychické a fyzické. Patrí sem napr. posmech, pokorujúca prezývka, nadávky, hrubé žarty, kritika dieťaťa (nepriateľská až násilnícka), príkazy od iných detí (panovačným, nepriateľským tónom), štuchanie, kopanie, rany (nemusia byť silné, ale obeť ich nevracia). Ivana Škodová uvádza nasledovné charakteristiky agresora a šikanovaného.
Agresori sú ľudia:
- nadpriemerne telesne zdatní, silní, obratní (hlavne pri fyzických útokoch);
- s veľmi dobrou inteligenciou, ktorá umožňuje vymýšľať rafinované formy agresie, čím môže nahrádzať nedostatok fyzickej sily;
- sebaistí, neúzkostní, často však poškodených nevhodnou výchovou;
- typická je túžba dominovať, ovládať druhých, bezohľadne sa presadzovať;
- ľahko sa urazia, sú vzťahovační;
- ubližovať druhým je pre neho radosť;
- určitú úlohu tu majú temperamentové predpoklady (výbušnosť, impulzivita) vždy však posilňované rodinnou výchovou (nedostatok záujmu, citový chlad, ponižovanie, fyzické násilie, agresívne správanie rodičov);
- ktorí sa chcú týmto spôsobom zaradiť do partie.
Obete šikanovania sú ľudia, ktorí:
- sa od skupiny odlišujú pre nejakú zvláštnosť (dobrý žiak, alebo postihnutie);
- majú málo kamarátov;
- ťažšie nadväzujú kontakty;
- na ostatných pôsobia dojmom citovo labilného;
- deti zo sociálne slabšej vrstvy (menej atraktívne oblečené, hygienická zanedbanosť),
- provokujú agresiu vlastným správaním.
Prejavy šikanovania u dieťaťa
Šikanované dieťa vo voľnom čase a cez prestávky je samé, vyhľadáva blízkosť vedúceho, náhle sa zhorší v prospechu v škole, zmení cestu do školy alebo na stretko, jeho veci sú často poškodené, máva modriny, škrabance, stáva sa uzavretým, odmieta povedať čo sa mu stalo, nechce chodiť do kolektívu, skupina ho vyčleňuje, môže byť nečakane kruté k blízkym a súrodencom.
Ako postupovať pri odhaľovaní šikanovania?
Podľa Miroslavy Adamík Šimegovej, mimoriadny výchovný význam je v tom, ako sa pri vyšetrovaní správame. Preukázať, že ide o šikanovanie a preniknúť do jadra je totiž veľmi náročné. Základným pravidlom je, že nikdy nezačíname s výsluchom agresora, nakoľko by sme nič konkrétneho nezistili a mohlo by dôjsť k zničeniu dôkazov. Úlohou stratégie prvej pomoci je predovšetkým zmapovanie symptómov, čiže vnútorného obrazu šikanovania. Schéma vlastnej vyšetrovacej stratégie zahŕňa päť základných krokov, ktoré sú univerzálne, použiteľné vo všetkých prípadoch (podľa Michala Kolářa, 2001, s.114):
- Rozhovor s informátormi a s obeťou. Prehovoríme s tým, kto o šikanovaní informoval a necháme ho rozprávať vlastnými slovami. Potom sa pýtame na všetky podrobnosti a okolnosti. Zvážime, či sú informácie pravdivé.
- Získavanie vhodných svedkov. Akonáhle je práca s obeťou dokončená, začne sa vyhľadávanie ostatných detí, ktoré šikanovanie videli alebo o ňom vedeli.
- Individuálne alebo konfrontačné rozhovory so svedkami. Vo väčšine prípadov stačí, ak sa porozprávame s jednotlivými žiakmi.
- Zaistenie ochrany obete. Poradie tohto kroku nie je pevne dané. Niekedy je jasné hneď na začiatku, že je obeť v bezprostrednom ohrození a je nutné ju neodkladne ochrániť.
- Rozhovor s agresorom, prípadná konfrontácia. Toto je vždy posledný krok vo vyšetrovaní. Musíme byť naň dobre pripravení. Hlavný význam rozhovoru spočíva v paralyzovaní jeho agresie voči ostatným.
Pri riešení šikanovania by sme mali pracovať s celou skupinou – musíme im povedať, čo bolo zlé na ich správaní, ako budú vinníci potrestaní a aká zmena v správaní by mala nastať. Zároveň by sme mali spolupracovať tak s rodičmi obete, ako aj agresora. S jednotlivými rodičmi by sme sa mali stretnúť, informovať ich o situácii a spoločne hľadať riešenia, ako ďalej postupovať. Treba dať dôraz na partnerský prístup a snahu spoločne zadefinovať ďalší postup, ktorý pomôže dieťaťu zmeniť svoje správanie, naučiť sa novým formám správania. Rodičia agresora by nemali mať pocit, že im na dieťa žalujete alebo ich obviňujete zo zlej výchovy. V prípade, že rodičia agresora nemajú záujem o riešenie situácie, netreba zbytočne dlho diskutovať – treba ich však upozorniť, že šikanovanie je trestný čin a v prípade jeho pretrvávania je nutné kontaktovať políciu a ďalších odborníkov.
Prevencia
Aby sme sa v našej skupinke (stretku) nedostali až do vyššie popísaného stavu, môžeme sa aktívne venovať prevencii šikanovania:
- Vytvárať spoločenstvo založené na priateľstve, otvorenosti, zodpovednosti, dôvere, vzájomnom rešpekte a pomoci.
- Rozprávať sa s deťmi o šikanovaní – naučiť ich rozdiely medzi kamarátskym podpichovaním a násilným šikanovaním; spoločne identifikovať prejavy šikanovania a možnosti ako naň reagovať (v pozícii obete a v pozícii svedka); prehrať si modelové situácie diskutovaných prejavov šikanovania a možnosti rekcií (prípadne ich následne vylepšiť).
- Rozvíjať u detí pocit osobnej hodnoty, empatiu (ako sa asi druhý cíti, keď sa mu robí to či ono a ako by som sa cítil ja), asertivitu (vedieť povedať hlasné nie, ignorovať provokatérov, buchnúť po stole), prosociálne správanie (zastať sa slabších, vyhľadať pomoc) a ďalšie sociálne zručnosti.
- Naučiť deti predchádzať konfliktom a riešiť vzniknuté konflikty.
- Byť dôveryhodným vedúcim, za ktorým môžu kedykoľvek prísť so svojimi problémami a starosťami (tieto nebrať na ľahkú váhu).
- Poznať svoju skupinku a neustále monitorovať vzťahy a dianie v nej (k šikanovaniu dochádza mimo zorného poľa vedúceho).
Pre Lusk 124 spracoval Peter Lenčo.
Internetové stránky s ďalšími informáciami:
- Prevencia šikanovania: www.prevenciasikanovania.sk
- Stop šikanovania na školách! www.sikana.eu
- Šikanovanie: http://kpppbb.svsbb.sk/material/ss/sikana/obsah.html
- Společenství proti šikaně: www.sikana.org
Použitá literatúra
Adamík Šimegová,M.: Šikanovanie v sociálnej skupine. In Zoom-M: Ochrana detí a mládeže. Bratislava: RMS, 2009, s. 9 – 11. Dostupné na: www.mladez.sk/zoom.
Kolář, M. Diagnostika a léčba šikanování v praxi. In Philippová, L., Janošová, P. (eds.): Šikana jako etický, psychologický a pedagogický problém (zborník príspevkov z konferencie). Praha: Tribun EU, s. 13 – 26. Dostupné na: http://www.sikana.org/Sbornik_Sikana_2009.pdf.
Škodová, I.: Šikanovanie. Dostupné na: http://kpppbb.svsbb.sk /material/ss/sikana/obsah.html.
