V apríli 2017 spustila americká armáda na odľahlé územie Afganistanu najsilnejšiu nenukleárnu bombu GBU-43/B. Dokáže zničiť všetko v okruhu osemtisíc metrov štvorcových a volajú ju „matka všetkých bômb“. Toto pomenovanie ostro odsúdil pápež František, keď na audiencii s talianskymi študentmi povedal: „‚Matka všetkých bômb‘ – no pozrime sa, ale veď matka je tá, ktorá dáva život! A táto dáva smrť! Nazývame ‚matkou‘ takéto zariadenie? Čo sa to tu deje?“
Na slovách záleží
Nie je také zriedkavé začuť na stretku alebo tábore od detí vety, ktoré im vyletia z úst, aj keď ich tak nemyslia. „Ja ťa zabijem.“, „Ty už budeš navždy taký pako.“, „Už ťa nikdy nechcem vidieť.“… Čo vtedy robiť? Je to veľký problém alebo sú to slová, ktoré si netreba všímať? Stojí za to, aby pápež kritizoval americkú armádu za to, akými slovami názývajú svoje bomby? Vo výchove iste potrebujeme pedagogický takt, aby sme nerobili z komára somára, no jedno je isté. Na slovách záleží. V histórii nájdeme nespočetne veľa príkladov, kedy slová začali lavínu násilia. Vo svetle našej ročnej témy si teraz chceme uvedomiť, že popri veľkodušnosti a starostlivosti patria slová pokoja k najdôležitejším prostriedkom budovania pokoja.
Sv. Ján Pavol II. o tom hovorí vo svojom liste k pokoju z r. 1979: „Samotné vyjadrovanie a používanie jazyka pokoja má schopnosť vytvoriť priestor pre pokoj. Je nutné naučiť sa jazyk pokoja. Je nutné používať ho i v médiách v spoločenskom styku. Tento jazyk musia používať i politici a verejné autority. Slová majú vyjadrovať veci srdca a slúžiť jednote.“
Kam až môžu slová zájsť
Z histórie vieme, že všetky nespravodlivé režimy nadobudli svoju moc cez klamlivú propagandu a zneužívanie slov. Komunistický režim napríklad nazýval slovom „hrdina“ ľudí, za ktorých sa dnes hanbíme, slovom „občianska zodpovednosť“ udávanie susedov za to, že chodia do kostola a pod. Nenávisť a nespravodlivosť sú postoje, ktoré môžu prebývať skryté v srdci človeka. Podobne, ako korene stromu sú očiam skryté. Prvé viditeľné výhonky týchto zlých postojov nie sú obyčajne skutky, ale slová. Nepochopiteľné násilie často začína práve slovami. Sociológovia a historici odpozorovali takúto postupnosť od zdanlivo neškodných slov ku krutému násiliu. Prvou fázou je posmech a vtipy o nejakej skupine obyvateľov. Potom to pokračuje nenávistnými slovami a komentármi. Najprv súkromne alebo v úzkom kruhu, potom s podporou väčšej skupiny aj verejne. Ak nepríde k silnej reakcií a umlčaniu útočníkov, zvyčajne prechádzajú k slovám, ktoré podnecujú nenávisť. To môže prerásť do zneužívania úradných a zákonnodarných slov na diskrimináciu a odopieranie práv. Takto zneužité slová sú živnou pôdou pre fyzické násilie. V najhoršom prípade nasleduje násilie vykonávané verejnými inštitúciami ako napr. polícia a bezpečnostné zložky, ktoré majú v moci odoberanie majetku, deportácie, nespravodlivé väznenie a horšie.
Jazyk je ako kormidlo
Slovami sa dá mnohé ovplyvniť. Svätý Jakub vo svojom liste prirovnáva jazyk ku kormidlu lode: Hľa, aj lode: hoci sú také veľké a ženú ich prudké vetry, maličké kormidlo ich riadi ta, kam chce kormidelník. Tak aj jazyk: je to síce malý úd, ale honosí sa veľkými vecami. Pozrite, aký malý oheň akú veľkú horu zapáli! (Jak 3, 4-5)
Svätý Pavol dodáva: Z vašich úst nech nevyjde nijaké zlé slovo, ale iba dobré, na potrebné budovanie, aby prinášalo milosť tým, čo počúvajú. (Ef 4, 29)
Čo ak je môj hnev spravodlivý?
Slová teda majú slúžiť pokoju. Ale čo ak potrebujeme bojovať proti šikane, podceňovaniu a nespravodlivosti? Máme útočníkov venovať slová pochvaly? Mnohí si myslia, že kresťanstvo je len o tom, že máme trpieť. Nie je to tak. Ježiš bol prvý, ktorý bojoval proti nespravodlivosti, pretvárke a násiliu. Treba si to len pozornejšie všimnúť. Sv. Tomáš Akvinský hovorí, že opakom blahoslavenstva o pokoji je hlavný hriech hnev. Ak sa aj máš právo na niečo hnevať, nezabúdaj, že ak sa táto vášeň dostáva mimo kontroly tvojho rozumu, prekračuješ hranicu od spravodlivého hnevu k hriechu. Kresťan má slovami odvážne prejaviť spravodlivý postoj. Má však pritom používať rozum.
Príbeh o slovách a troch sitách
Jedného dňa prišiel k Sokratovi akýsi rozčúlený človek: “Počul si už, Sokrates, čo urobil tvoj priateľ? Musím ti to ihneď povedať.”
“Moment,” prerušil ho mudrc. “Preosial si to, čo mi chceš povedať, cez tri sitá?”
“Cez tri sitá?” prekvapene sa opýtal ten človek.
“Áno, áno, cez tri sitá. Prvým sitom je pravda. Preskúmal si, či všetko, čo mi chceš povedať, je naozaj pravda?”
“Nie, len som to počul a…”
“Tak teda si to zaiste preosial cez druhé sito, ktorým je dobro. Je to, čo mi chceš povedať, keď už nemôžeš dokázať, že je to pravda, aspoň dobré?”
Ten druhý váhavo odpovedal: “Vôbec nie, práve naopak…”
“Aha!” prerušil ho Sokrates. “Tak použime ešte tretie sito a pozrime sa, či to, čo mi chceš povedať a čo ťa tak rozrušilo, je potrebné!”
“Potrebné to veru nie je…”
“Teda,” usmial sa mudrc, “keď to nie je ani pravdivé, ani dobré, ani potrebné, radšej na to zabudni a nezaťažuj tým ani seba, ani mňa!”
