So životom sv. Filipa Neriho, patróna ročnej témy Pátrajme po radosti, sme sa oboznámili prečítaním jeho životopisu alebo je nám pravdepodobne známy z filmového spracovania. Jeho učenie, zásady a myšlienky sú však oveľa viac zachytené v zápisoch, ktoré zozbierali a uchovali jeho prví učeníci. Povzbuďme sa jeho múdrosťou.
Zjednotiť v Kristovi ako hlave všetko…
Na perách otca Filipa sa často vyskytujú výroky, ktorými vyjadruje základné nastolenie kresťanského života. Ježiš Kristus nie je iba nejakým odkazom, hoc aj dôležitým: je stredom všetkého, prítomnosťou „Boha s nami“,.
Kto chce niečo iné ako Krista, nevie, čo chce, a kto chce niečo iné ako Krista, nevie, čo si žiada. Vanitas vanitatum et omnia vanitas (márnosť nad márnosť, všetko je márnosť), okrem Krista.
Každý by chcel stáť na hore Tábor a vidieť premeneného Krista: sprevádzať však Krista na Kalvárii by chcelo iba málo ľudí.
Milovať Boha
Filip ustavične povzbudzoval svojich duchovných synov, aby vždy mysleli na to, že majú Boha pred očami.
Duša, ktorá sa celá dáva Bohu, je celá Božia.
Na dosiahnutie Božej lásky niet opravdivejšej a kratšej cesty, ako odpútať sa od vecí tohto sveta, hoc aj malých a pominuteľných, a od sebalásky, a pritom milovať viac Božiu vôľu a službu, ako vlastné uspokojenie a svojvôľu.
Keď je duša odovzdaná do Božích rúk, a uspokojí sa s Božou vôľou, je v dobrých rukách, a je si veľmi istá, že všetko dobre dopadne.
Pokora
Pokora znamená prijať Boží pohľad na seba samého: ten pohľad, ktorý Pán upiera na dielo svojich rúk, na záver stvorenia, alebo na človeka po dedičnom hriechu, alebo na zotročený ľud v Egypte. Pokora neznamená ani tak sklopiť zrak, ale znamená skôr hľadieť tak, ako hľadí Boh.
Boh vždy hľadal v srdciach ľudí ducha pokory, a držanie sa pri zemi. Nič sa tak Bohu neznepáči, ako keď je človek nafúkaný v hodnotení seba samého.
Synovia moji, bude pokorní, držte sa pri zemi, buďte pokorní, držte sa pri zemi.
Upokorujte sa vždy, hľadajte nižšie miesto vo vlastných očiach i v očiach iných, aby ste sa mohli stať veľkými v Božích očiach.
Modlitba
Modlitba je základným ľudským úkonom, najpravdivejším úkonom, akého je človek schopný.
Niet lepšej veci ako modlitba, a bez nej človek nemôže dlho vytrvať v živote ducha.
Niet lepšieho prostriedku na učenie sa modlitbe ako upokoriť sa a uznať sa za nehodného takého veľkého daru a hodiť sa celý do Pánovho náručia, aby ho to On naučil.
V čase trápenia a duchovnej vyprahnutosti je skvelým liekom predstava byť žobrákom v prítomnosti Boha a svätých, a tak ísť raz k jednému, raz k druhému svätému pýtať si duchovnú almužnu s takým pohnutím a tak opravdivo, ako to robia chudobní. A niekedy to treba robiť aj fyzicky a ísť najprv do kostola jedného svätého, potom do kostola ďalšieho, a pýtať si takúto almužnu.
Pokánie
Otec Filip je veľmi sympatickým učiteľom pokánia, pretože dobrá nálada, s ktorou ho koná, napĺňa veselosťou a pohodou skúšky, ktorým vystavuje seba i svojich, ale je si jasne vedomý, že kde niet veľkého umŕtvenia, tam nemôže byť veľká svätosť. Skutky umŕtvenia nemajú u sv. Filipa formu tvrdosti, často nenapodobiteľnej, ktoré charakterizujú niektorých iných svätých. On miluje vnútorné umŕtvenie viac ako fyzické – aj keď neodmieta ani to (vonkajšie umŕtvenia napomáhajú veľmi získavanie vnútorného umŕtvenia, hovorieval), ale uprednostňovanou pôdou je stále srdce.
Oveľa viac prospieva umŕtvovať vlastnú vášeň či emóciu viac ako mnohé zriekania, pôsty a disciplíny.
Ak chcete v niečom preháňať, robte to v tom, že budete krotkí a trpezliví, pokorní a láskaví, pretože tieto veci sú dobré samé o sebe.
Najdôležitejšia vec v kresťanskom živote spočíva v umŕtvovaní úsudku.
„Umŕtvovať úsudok“ neznamená samozrejme pohŕdať ľudským rozumom, ale zdôrazňuje, že je nevyhnutné získať si odstup od pyšnej naviazanosti na vlastný úsudok, od voluntas propria (svojvôle) spôsobenej pyšným posudzovaním samého seba a skutočnosti.
Radosť
Kardinál Agostino Valier vyjadril veľký obdiv sv. Filipovi: „Zvlášť toto som obdivoval na tomto mužovi: že ustavične v sebe niesol radostného ducha, za žiadnych okolností nebol znepokojený príbojom ctižiadosti, zvlášť v meste, ako je Rím. V skutku, tento Boží človek sa stále raduje v Pánovi. Prebýva v ňom Duch Svätý, ktorého ovocím je radosť, a živí sa nebeskou ambróziou ako svojím každodenným chlebom. Tak sa stále teší v Pánovi a je považovaný za znamenitého učiteľa pravej a hodnovernej radosti.”
Synovia moji, buďte veselí, radujte sa. Chcem, aby ste nerobili hriechy, ale chcem, aby ste boli veselí.
Buďte veselí, ale nehrešte!
Filip priťahoval mladých zdravou zábavou, radosťou a duchaplnosťou svojich slov, ale ešte viac darom samého seba, nezištným, úplne k dispozícii, schopný vždy prijať, bez prekážok, mladý muž, ktorý často chápe protirečenia a ťažkosti, ktorými je poznačený každý rast.
Blažení ste, vy mladí, ktorí máte toľko času robiť dobro!
Viac zásad a myšlienok sv. Filipa Neriho je možné nájsť na stránke: http://www.oratoriani.sk/2012/11/zasady-pamate-svateho-filipa-neriho.html
Pripravil Vladimír Dutka, uverejnené v Lusku 186
