Veľkú časť svojho života som sa snažil pracovať na svojej viere. Snažil som sa „makať“ na tom, aby som sa mohol označiť za veriaceho človeka. Pozeral som sa na ľudí okolo seba (tých v kostole) a chcel som byť ako oni. Asi aj oni sa snažia byť veriaci a tiež pracujú na svojej viere. Snažil som sa, snažíme sa všetci… Chodíme do kostola, modlíme sa, azda i do Písma sa občas pozrieme, máme nejaké spoločenstvá, v ktorých sa povzbudzujme vo viere… Všetko toto sú akoby koľajnice nášho života viery. Myslel som si, že všetko robím tak, ako sa na „správne“ veriaceho človeka patrí. A očakával som ovocie môjho snaženia. Čím viac som sa snažil, tým viac som si myslel, že Boh prispôsobí svoju vôľu mojej a moje predstavy a túžby sa naplnia.
Boh nie je automat na želania
Niečo podobné prežívala jedna moja známa, ktorá mala problém s vypadávaním vlasov. To bol dôvod jej úpenlivého snaženia sa o vieru. Najčastejším úmyslom jej modlitieb bola prosba o zdravé vlasy. Veď bola mladá, chcela sa páčiť chalanom, preto musela mať krásne vlasy… Chodievala na adoráciu do kostola modliť sa za vlasy. Snažila sa ukázať Bohu, že jej na vlasoch záleží. Preto dokonca na adorácii nakláňala svoju hlavu k Eucharistii tou stranou, kde jej vlasy vypadávali najviac. Verila, že Ježiš sa pozerá na ňu, že jeho pohľad na jej vypadávajúce vlasy ich uzdraví. A nestalo sa. Ona sa snažila, a Boh nič neurobil. Snažila sa predsa tak veľmi. Po čase to vzdala. Boh nesplnil jej túžbu. Prestala sa snažiť. Dnes už asi veľa pre svoju vieru nerobí. Veď jej snaženie nefungovalo.
Takto asi veľa ľudí chápe vieru v Boha. Ja sa budem snažiť byť dobrý, ja sa budem snažiť pre Boha niečo robiť a on na oplátku bude riešiť zoznam mojich požiadaviek. A ak tak nerobí, ak nevenuje dostatočnú pozornosť mojim nárokom naňho, prestávam veriť, že viera v neho funguje. A je to tu! Dostali sme sa k bodu, kedy treba povedať dôležitú vec – toto nie je viera! Takto to vôbec nefunguje! Boh nie je automat na kávu alebo na sladkosti – vhodím mincu a vypadne tovar podľa môjho želania. Vždy, keď človek takto pristupuje k Bohu, zostane sklamaný. Snaženie o vieru neprinesie ovocie.
Veriť je pozvanie pre človeka
Poďme ale k veci. Problémom človeka je predstava, že Boh čaká kdesi v nebi na moje snaženie sa o vieru, a keď vidí dostatočnú snahu, potom blahosklonne splní moje prosby. Najprv sa musí snažiť človek a až potom príde na rad Boh. Omyl! Presne naopak! Boh je prvý, ktorý sa snaží. On je Stvoriteľ a táto jeho charakteristika znamená, že prvý, kto tu niečo robí, je on! Až druhé miesto je naše. Naša snaha prichádza už ako odpoveď na jeho pozvanie. On sa prvý snaží, on prvý volá, on prvý pozýva. On je v poradí skôr. Neznamená to, že sme „druhoradí“. Sme „prvoradí“, sme výnimoční, lebo toto jeho pozvanie je tu len a len pre nás. Veriť je pozvanie len pre človeka. Nik iný a nič iné nemá česť byť pozvaný. Ani živá príroda, ani neživá príroda. Ani kameňom, ani lastovičkám nehovorí Ježiš, že majú veriť a dať sa pokrstiť, aby boli spasení…
Boh je Láska
Ten prvý, kto sa snaží je tu Boh. On nečaká kým splníme nejaké podmienky vhodnosti, on neskúma predpoklady, on nás nepodrobuje testu, cez ktorý najprv treba prejsť. On sa snaží len tak. A prečo? Lebo miluje! A miluje len tak, lebo ho to baví. To je jeho život, práca, hobby, prosto všetko. On iba miluje. On je iba Láska. A Láska je vždy iniciatívna. Láska nečaká, je bezpodmienečná…
To čo sme práve povedali, je vysvetlením dôležitej skutočnosti – VIERA je dar. A keďže hovoríme o dare, ktorý dáva Boh, presnejšie treba povedať, že je to nezaslúžený Boží dar – milosť. Toto som dlho vo svojom živote nevedel pochopiť (a asi ani to nikdy úplne nepochopím), veď predsa JA verím, ako to teda môže byť dar od Boha. Kto neskúsil, nevie, o čom hovorím. Ale nemajte strach. Recept ako nato? Stačí túžiť, stačí ponúknuť srdce, stačí ukázať prázdno svojej duše, stačí otvoriť dvere, na ktoré už dávno Niekto klope a čaká, kým niekto otvorí… Stačí otvoriť a ono to príde samo… Boh vstúpi a začne napĺňať tvoje srdce. A odrazu zistíš, že veríš, že toto je viera, že toto je Boh. Opakovaná túžba sa stane každodennou záležitosťou. Naučíš sa každodenne túžiť. Vytvoríš si čnosť. Čnosť viery. Viery, ktorú ti dá Boh. A máš v sebe božskú čnosť – vieru!
Nechajme premieňať naše srdcia
Pozor ale! Viera bez skutkov je viera mŕtva. Aké budú potom moje skutky, keď uverím? Platí jednoduchá logika – môže milovaný nemilovať? Môže obdarovaný nedávať ďalej? Ak človek zažije Božie objatie, ak láskou odpovedá na Božiu lásku – teda ak verí, bude iba milovať. Toto je kresťanstvo, toto je naše náboženstvo, toto je náš Boh. Ježiš, ktorý miluje. A človek, ktorý nemôže robiť ináč, len tak ako jeho Majster. Azda sme pochopili, že všetko je to teda o Bohu. On je ten dôležitý. Jeho láska je tá podstatná. A my? My sa len pridáme, my len necháme jeho milosť viery v nás premieňať naše srdcia. A náš život sa bude meniť. Keď som milovaný, neviem nemilovať… Keď som požehnaný, musím sa o požehnanie deliť… Keď mi je dopriate, neviem inak, ako dopriať aj druhým… Toto je viera, toto je Ježiš, toto je človek, toto som ja… Toto je šťastný život veriaceho človeka! Môj určite a to isté prajem aj Vám!
Pre Lusk 162 pripravil o. Ľubor Gál.
