Riešime, komunikujeme, dostávame sa do konfliktov. Kto by to nepoznal? Pri najlepšej vôli z každej strany sa v našom, aj eRkárskom živote :), vyskytnú ťažkosti, rozmanitosť názorov, niekedy zaťatosť, inokedy nátlak… Nie je to však nič, čo by nás malo zabrzdiť v raste.
Spomeniete si? V prvotnej Cirkvi nastal prvý veľký spor. Dalo sa to čakať, lebo žiadne spoločenstvo, vlastne žiaden vzťah nemôže byť bez sporov a konfliktov. Konflikt nie je narušením vzťahov, ale podmienkou k ich rastu. Je tomu tak preto, lebo vo vzťahoch sa stretávame rôzni ľudia s rôznymi charakterovými vlastnosťami, ale i hodnotovými rebríčkami, či predstavami o fungovaní vecí. A toto na seba prirodzene naráža. Konflikt je tu na to, aby sa veci vyjasnili: buď sa dohodneme na rešpektovaní svojich jedinečností, alebo – ak ide o podstatné veci – sa dohodneme na spoločnom riešení a toto potom – aj keď nie bez obety – všetci prijmeme a zachovávame.
Konflikt sa teda očakával aj v prvotnej Cirkvi, lebo spoločenstvo sa rozširovalo, počet nadšencov a jej členov rástol a ľudia začali byť veľmi rôzni. Predpokladáme, že konflikt, ktorý popisujú Skutkoy apoštolov (Sk 15,1-2.22-29), nebol prvý, no bol prvým veľkým problémom komunity ako takej. A ak by ho neboli začali riešiť, komunita by určite ostala zaseknutá, hlavne vo svojom misijnom úsilí. Totiž o vstup do Cirkvi sa začali zaujímať aj pohania a kresťania pochádzajúci zo židovstva ich nútili, aby sa najprv stali židmi a až potom prijali kresťanstvo.
To sa samozrejme ľuďom nepáčilo, najmä keď si uvážime hrôzu obriezky. No nielen tej. Pre mnohých tam išlo o jasnú ne-logiku: Prečo by sa, keď sa zaujímajú o Krista, mali stať židmi? Rozštiepení boli i apoštoli. Preto sa členovia mladej Cirkvi rozhodli pre komunitné hľadanie riešenia. Zišli sa v Jeruzaleme na koncile a problém riešili a vyriešili.
Metóda, ako to robili, by mohla slúžiť aj nám, keď sa aj my snažíme ako komunita hľadať spoločné riešenie nejakej dôležitej veci. V Skutkoch apoštolov apoštoli záver svojho stretnutia zhrnuli takto: „Lebo Duch Svätý a my sme usúdili…“ Teda hlavnou postavou pri snahe o komunitné rozlišovanie bol Duch Svätý. Ježiš v evanjeliu (Jn 14, 23-29) tiež poznamenáva, že svojím učeníkom pošle Ducha Svätého, ktorý ich naučí všetko. A k tomu pridáva, že im dáva i svoj pokoj. Pokoj je znakom správneho vyriešenia komunitného problému.
Päť nevyhnutných podmienok riešenia
Jezuita John Toner menuje päť podmienok, ktoré sú nevyhnutné k tomu, aby komunita – podobne ako prvotná cirkev – našla riešenie, ktoré chce Duch Svätý.
1. Túžba každého člena komunity plniť Božiu vôľu.
Proces spoznávania vôle Božej so skupinou – či už ide o farnosť, rehoľnú komunitu, rodinu, stretko či školskú triedu – nebude úspešný, ak si každý jeden jej člen už vopred nepovie: „Chcem Božiu vôľu spoznať. A keď ju spoznám, tak ju prijmem, nech by vyzerala akokoľvek. Plnenie Božej vôle v mojom živote je pre mňa základnou vecou.“ Do vzbudenia si tejto túžby u každého člena spoločenstva musí preto komunita investovať najviac práce a prípravy.
2. Dôvera každého člena komunity v Boha a k sebe navzájom.
To znamená: treba veriť, že Boh má s nami plán, Boh o našich problémoch vie, my však musíme urobiť všetko pre to, aby sme s ním komunikovali a mu dôverovali. Najlepším prostriedkom k tomu bude modlitba a meditácia. Treba veriť, že Boh je tu, že mu na každom jednom z nás záleží a že nám ako spoločenstvu tak aj ako jednotlivcom pomáha.
No musíme dôverovať i sebe navzájom: každý má svoju múdrosť a svoje videnie veci, a tak každý má čo povedať. Pod „každý“ rozumieme naozaj každého: mladého i starého, toho, ktorý je v komunite v pozícii autority i toho, kto je iba jej jednoduchým členom, toho, kto mi je osobne sympatický i toho, kto mi nejako zvlášť sympatický nie je. Bez takejto dôvery nebude totiž otvorených dverí, kadiaľ by mohol Duch Svätý k nám prísť. Taktiež tu je dôležité povedať si vopred, že každý jeden z nás je ochotný rozhodnutie osobne prijať.
3. Ochota venovať potrebný čas a energiu na nájdenie správneho rozhodnutia.
Robenie správnych rozhodnutí si žiada čas i energiu, občas veľa času a veľa energie. Niektoré veci sa nedajú urobiť za pár sekúnd. Človek si musí na ne vyhradiť čas koľko treba. Keby si apoštoli v Jeruzaleme neboli vyhradili potrebný čas a nevložili do procesu maximum energiu, správne riešenie by neboli našli a ako komunita by ostali zaseknutí. Tak treba často vnímať i našu situáciu.
4. Ignaciánska „indiferencia“.
Je to na jednej strane nenaviazanosť na nič: na svoje vlastné predstavy, na svoju vlastnú agendu a riešenia, na veci a ľudí, no na druhej strane plná oddanosť tomu a tým – veciam a ľuďom –, ktorým ma Boh volá slúžiť. Na ničom si nezakladať, na nič sa nenaviazať, od všetkého byť slobodný. Chcieť iba to, čo chce Boh. A čo chce Boh, to prijať a venovať sa tomu naozaj naplno. Indiferencia je vlastnosť veľkých a slobodných duchov.
5. Žiadne rozhodnutie sa nedá urobiť bez slobody od predsudkov.
Niektoré možnosti riešenia našej situácie si nevieme vopred ani len predstaviť. Voči iným zasa máme silné predsudky. Všetko toto nás robí zaslepenými, neohybnými a vystrašenými zo zmien. Ak máme predsudky, nie sme slobodní voči Božej vôli. Boh môže často na svoj cieľ použiť veci i ľudí, o ktorých by sme to najmenej očakávali. Evanjelium a Božie správanie sú plné paradoxov. Boh robí i veci pre nás nepredstaviteľné a často pre nás nepochopiteľné. Preto netreba mať proti žiadnemu riešeniu predsudky.
Ak týchto päť podmienok zachováme, môžeme pristúpiť k hlasovaniu, lebo si môžeme byť istí, že záver, ktorý z toho vzíde, bude dobrý. Nikto z nás nie je vyňatý z robenia rozhodnutí ani ako jedinec, ani ako člen komunity. Preto je dôležité, aby naše rozhodnutia boli urobené dobre. Nech je nám Božie slovo inšpiráciou, ako na to ísť.
Lusk 156. Spracované podľa: VR – Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 6. veľkonočnú nedeľu cyklu C (Sk 15,1-2.22-29; Jn 14, 23-29).
