
Umelá inteligencia (AI) už dávno nie je sci-fi. Pomáha s učením, tvorí rýchle a zábavné videá, píše za nás maily a niekedy to vyzerá, že nám rozumie lepšie než naši priatelia, či naše okolie. Pôsobí ako niekto, kto je „vždy tu pre nás“. Ale čo naozaj robí tento algoritmus s našimi skutočnými vzťahmi?
Keď algoritmus „rozumie“
Mnohé výskumy z posledných mesiacov potvrdzujú, že si k chatbotom vieme vytvoriť citové puto. AI nesúdi, neodpovie ironicky a má čas 24/7. Zároveň však výskum upozorňuje na dôležitý paradox: hoci AI môže krátkodobo znižovať pocit osamelosti, pri intenzívnom používaní sa môže spájať s vyššou mierou osamelosti a slabšou sociálnou väzbou.
Dokument Antiqua et Nova však upozorňuje na zásadný rozdiel: AI nemá vedomie ani emócie. To, čo vidíme, je len „matematicko-logický rámec“. AI funguje na štatistike, predpovedá, čo chceme počuť. Môže znížiť pocit osamelosti, ale v skutočnosti nás to postupne odlučuje od skutočných priateľstiev. Keď čítame ďalej tento vatikánsky dokument narazíme na varovanie: ak začneme technológiu vnímať ako rovnocenného partnera, riskujeme niečo, čo experti nazývajú antropologická regresia. V praxi to znamená, že namiesto toho, aby nás AI posúvala vpred, začneme my sami upadať. Hrozí, že sa začneme správať viac ako stroje: budeme preferovať okamžité odpovede, bezkonfliktné interakcie a „bezpečné“ vzťahy, ktoré nás nič nestoja. Takto však môžeme stratiť to, čo je pre človeka dôležité, schopnosť rásť cez vzťahy, ktoré sú živé, zložité a niekedy aj náročné.
Človek potrebuje viac než odpoveď
Pápež Lev XVI. častokrát pripomína, že AI môže deformovať to, ako chápeme priateľstvo. Ak si zvykneme na vzťahy bez konfliktov, bez rizika odmietnutia a bez potreby sa prispôsobiť tomu druhému, naša schopnosť „skutočne počúvať“ a vytvárať dobré vzťahy sa vytratí.
AI dokáže: vytvoriť odpoveď za sekundu, simulovať empatiu (lebo si načítala mnoho psychologických kníh, či zapamätať si všetko, čo sme jej napísali. Ale nedokáže: skutočne milovať, pretože láska si vyžaduje slobodnú vôľu, nie kód. Taktiež nedokáže obetovať sa, pretože nič neriskuje. Nedokáže objať, či zdieľať ticho. Pri AI je ticho len „chyba v pripojení“, pri priateľstve to to častokrát ten najhlbší moment.
Boli stvorení ako „vzťahové bytosti“. Naša hodnota nie je v tom, koľko dát vyprodukujeme, ale v našej dôstojnosti, ktorú nám dal Boh. Vzťahy nevznikajú z promptov, ale z darovaného času. Skutočný život sa nedeje v interakcii s AI, ale v obyčajných momentoch, ktoré si často ani nevšimneme:
- keď som s kamarátmi vonku a nikto nepozerá do mobilu,
- keď spoločne zažijeme trápne chvíle, na ktorých sa neskôr spolu zasmejeme,
- keď si vypočujeme druhého aj vtedy, keď už nemáme energiu, ale vieme, že na tom záleží,
- keď sa učíme odpúšťať a začínať znova, aj keď by bolo jednoduchšie odísť.
AI môže byť dobrým a užitočným nástrojom. Môže nám pomôcť pochopiť zložité témy, zrýchliť prácu, ponúknuť inšpiráciu, učiť sa efektívnejšie alebo si utriediť myšlienky. Vie byť ako „pomocník v pozadí“, ktorý uľahčuje niektoré veci v každodennom živote. Ale práve tu je dôležitá hranica: AI nesmie nahradiť skutočné vzťahy. Nemôže byť náhradou za priateľa, rodinu, či spoločenstvo.
Ak sa AI používa dobre, môže podporiť ľudskosť, nie ju oslabovať. Pomáha, keď:
- ju používame ako nástroj na učenie, nie ako únik od ľudí,
- nám šetrí čas, aby sme ho mohli venovať vzťahom,
- pomáha premýšľať, ale nerozhoduje za nás v dôležitých životných veciach,
- uľahčuje prácu, aby sme mali viac priestoru na skutočný život.
Otázka nad ktorou sa každý z nás môže zamyslieť je: Komu darujem svoj čas – živému človeku, alebo nástroju? Pretože kam investujeme svoj čas, ukazuje, na čom nám skutočne záleží.
Pripravila Monika Vojtašáková a Lenka Hučeková

