Maroš Čaučík a Terka Žitňanská sa 31.1.1991, na sviatok sv. don Bosca, rozhodli pracovať naplno pre eRko, a tak sa stali jeho prvými zamestnancami. Je to príbeh, ktorý vás iste osvieži a povzbudí. Píšeme vám ho, lebo eRko je neviditeľnou sieťou vzťahov, v ktorej sa ľudia darúvajú jeden pre druhého.
Milá Terka, priblíž nám, prosím Ťa, okolnosti vášho rozhodnutia pracovať pre eRko.
Pracovala som už ôsmy rok v nemocnici ako rehabilitačná sestra. Popri zamestnaní som si dokončovala dvojročné špecializačné štúdium a tak som si zvýšila kvalifikáciu pre svoju prácu., ktorú som mala veľmi rada a chcela som v nej dlhodobo pokračovať. Maroš pracoval tretí rok na filozofickej fakulte UK, na oddelení audiovizuálnej techniky. V tomto čase chodil na špeciálne školenia v databázových programoch, mal sa stať programátorom pre databázy fakulty, osobitne pre potreby knižnice. Vôbec sme nepremýšľali o tom, že by to raz mohlo byť inak.
Na začiatku januára 1991 sme sa dozvedeli cez RMS, že v rámci najbližších dní sa rozhodne o tom, že možno budú nejaké peniaze na činnosť detských a mládežníckych organizácii a aj na mzdy. Povedali sme si s Marošom, že počkáme ako to dopadne a podľa toho sa rozhodneme. Ak bude istota finančného krytia, dáme výpovede a pôjdeme pracovať naplno pre eRko. Rozhodnutie však neprichádzalo a tak sme si vo štvrtok 31.januára 1991, na sviatok sv. don Bosca, s Marošom zhodne povedali to isté: dáme výpovede čím skôr a živobytie si zabezpečíme pomocnými prácami. Mne napadlo, že si nájdem miesto ako upratovačka a Maroša napadlo, že bude kuričom (na vojenčine si na to urobil kurz). Boli sme zvyknutí z predchádzajúceho obdobia, že toto boli zamestnania, kde sa dalo nájsť miesto. Stretli sme sa cez obednú prestávku a Maroš mi pomohol napísať výpoveď.
Tak sme sa s Marošom rozhodli, že vykročíme do neznáma a budeme sa naplno venovať eRku. Chceli sme ešte viac cestovať a stretávať sa s ľuďmi, viac robiť kurzy a materiály. Ja som dostala potvrdenú výpoveď od 1.2. a Maroš od 15.2. Chytili sme sa Pána Boha za ruku a vykročili do neznáma.
Mladí ľudia si dnes hľadajú prácu, aby nadobudli životnú istotu, vedeli si predstaviť splácať hypotéku a pod. Ako si sa ty ako mladý človek vtedy vyrovnávala s neistotou, ktorú toto rozhodnutie prinášalo?
Čo je istota a čo neistota? Túžby a sny ktoré nosíme v srdci nám dávajú krídla – čiže nechodíme po zemi, po niečom pevnom a istom, ale kto má silnú a hlbokú inšpiráciu tak vždy si nájde cestu ako ju môže realizovať „Ak Pán Boh dá chcieť, dá aj môcť“, to úplne platí o eRku. Vôbec som vtedy nepremýšlala, či je niečo isté. Istotou bolo, že všetko bolo nové, že sme šli do neznáma. No obrazne povedané – kto má víziu, nepozerá sa pod nohy, ale dopredu a siaha za tým, čo vidí v diaľke ako svetielko. Mali sme heslo, ktoré sme si hovorili, keď prichádzali prekážky: „Dá sa to!“ a ešte sme niekedy pridali: „kvôli Slnku“ (čiže Pánu Bohu).
Myslím si, že je dôležité hľadať svoje najhlbšie túžby a tie s pomocou Pána Boha a blízkych priateľov rozvíjať a rásť v nich. Dobrou skúškou pravosti je náročnosť dosahovania cieľa – čím je to ťažšie a namáhavejšie, tým to má väčšiu cenu. Opäť jedna pekná pravdivá myšlienka „od inšpirácie ku realizácii sa ide po kolenách“ (s námahou a s modlitbou – lebo vzrast dáva Boh).
Este ku prvej časti otázky – ak niekoho veľmi tlačí finančný stav, je to ťažké. No myslím si, že mnohým mladým aj dnes pomáha, ak sú naučení skromnosti – zodpovednosti – správnemu hospodáreniu – usilovnosti a neboja sa námahy a žiadnej práce a ak náhodou zbohatnú, tak sa tým nedajú zmeniť. Každá práca je podľa mňa pekná, ak ju robíme radi a mnohí veľkí filantropi boli zároveň aj bohatí, no peniaze využívali ako prostriedok na šírenie dobra.
Ako si zvládala prechod z dobrodružného dobrovoľníčenia (vykonávania tajného apoštolátu v totalite) do zamestnania pre eRko?
Vôbec som to nevnímala, že by to bolo treba zvládnuť. Bolo to super, byť naplno pre to, čo žijeme v srdci a mať na to celý svoj čas. A bolo nás vtedy v eRku zapálených mnoho, ktorí sme dávali veľa… celý svoj čas. A mali sme nadšenie a aj zainteresovanosť a vkladali sme svoje sily.
My s Marošom aj s ostatnými sme „nechodili do roboty“ ale chodili sme na „stredisko“. Miestnosti neboli kancelárie, ale obyvačka a sklad a prvá miestnosť. Tak sme to aj zariaďovali. Generálne riaditeľstvo sme mali pri soche Božského Srdca v kostole sv.Ladislava pri prvom stredisku na Špitálskej. Tam sme sa chodili radiť čo a ako… Všetci sme robili všetko a bolo to veľmi pekné a zjednocujúce… Maroš a ja sme naplno boli zamestnaní pre eRko od 16.2.1991, Brigitka od 1.4.1991, Katka Jantáková od 1.5.1991 a Evka od 1.6.1991.
Čo všetko si vo svojej práci robila?
Začala som s názvom pracovnej pozície metodička, potom som bola asistentka výkonného tajomníka, potom výkonná tajomníčka, potom organizačná a finančná manažérka a potom ekonómka, medzitým pár rokov aj organizačná redaktorka Rebríka (počas šefredaktorkinej materskej).
V dobrovoľníckom čase (hranice medzi pracovným a dobrovoľníckym časom nebolo moc vidieť) som písala príbehy a rozprávky do Rebríka, zostavovali sme príručky a tvorili sme LUSK a robili sme kurzy a kurzy a kurzy a cestovali sme po Slovensku. „Usadila som sa“ až po roku 2002, kedy som začala robiť viac ekonomiku. Ešte som robila nejaké vzdelávanie, ale už nie tak naplno.
Ako by si opísala dlhoročnú skúsenosť pracovať v kresťanskom hnutí pre spoločnosť, ktorá prechádza od 90-tych rokov výraznými zmenami?
Ustavičná tvorivosť a odpovede na aktuálne zmeny a výzvy… To, čo sa nemení ani doteraz a to mi dáva istotu stability udržania hlavnej myšlienky eRka je poznanie, že stále boli a sú mladí 16-roční, ktorí chcú robiť s deťmi, stále majú rovnaké iskričky v očiach – i keď vonkajší vzhľad sa mení podľa módy. Láska ochotná sa rozdávať zakódovaná do srdca človeka sa nemení – planie v mladých srdciach v každom storočí. Tak isto je to s detským srdcom, ktoré túži po takejto láske od starších. Rada sa pozerám na deti, počúvam ich rozprávam sa s nimi a najmä počúvam ich rozhovory a ako myslia… To je úžasný zdroj inšpirácie o podstate pravdy a jednoduchosti, ktorá ešte nie je deformovaná a prispôsobovaná svetu dospelých. V žiarivých očiach detí stále čerpám silu a nádej, že Boh prebýva v srdciach ľudí a chce, aby sme ho tam objavovali. Nastali zmeny v spoločnosti – to krásne v deťoch je teraz viac vidieť v mladších deťoch (ale nemôže sa to stratiť úplne). Žiaľ zrýchlenie sveta spôsobuje rýchlejšie prispôsobovanie sa spoločnosti a vzorom – vlastne pseudovzorom. Problém vidím aj v peniazoch, ktoré začínajú deliť ľudí na nepísané vrstvy (tých, čo na „to“ majú a tých, čo na „to“ nemajú) a delia ľudí aj v srdciach. Lenže peniaze sú prostriedok, nedá sa za ne kúpiť všetko, najmä nie naozajstná láska a radosť a šťastie. Veľmi pekne to vystihuje myšlienka „Nesmierne priestory ducha nemôže naplniť to, čo sa dá kúpiť za peniaze“. Druhý problém vidím v relativizácii pravdy. Ako to má byť správne, to nás stále môžu učiť detí, keď ich budeme počúvať srdcom.
